Len pred pár dňami sme si pripomenuli 76. výročie začiatku druhej svetovej vojny. Jedným z jej nepredpokladaných následkov bol koniec európskych impérií a na druhej strany vzostup USA ako globálnej veľmoci. Americké doláre sa po vojne stali prakticky jedinou svetovou menou a odvtedy si udržiavajú svoju mocenskú pozíciu. Zdá sa však, že nie naveky.
S koncom obmedzeného zlatého štandardu na začiatku 70. rokov sa dolár dostal pod tlak. Jeho silu mu pomohla obnoviť až politika vysokých úrokových sadzieb Fedu a vznik petrodolárov. Práve systém petrodolárov bol jedným z hlavných mechanizmov, ktoré dlhé dekády hýbali finančným svetom.
Systém fungoval jednoducho. Američania importovali ropu, za ktorú platili dolármi. Ropu vyvážajúce krajiny dosahovali obrovské prebytky obchodnej bilancie. Tieto rezervné doláre reinvestovali späť do bezpečnej Ameriky. Kupovali akcie, dlhopisy či nehnuteľnosti. Doláre sa vracali späť do USA, čím dvíhali ceny finančných aktív. Priamo zvyšovali hodnotu amerického majetku a robili ho atraktívnejším. Systém bol dokonalý - Američania spotrebovávali ropu, no zaplatené peniaze sa im vracali späť.
Náznak konca tohto systému sme videli počas ázijskej krízy na konci minulého storočia, no následný dopyt Číny po komoditách obnovil rast cien ropy. Exportéri dosahovali najväčšie prebytky z predaja cien v roku 2007 pri cene 150 dolárov za barel. Odvtedy ale cena ropy poklesla o 70 percent a spolu s ňou výrazne klesli aj príjmy ropu vyvážajúcich krajín. Za minulý rok sa stalo, že prvýkrát po 18. rokoch dosahujú krajiny exportujúce ropu deficit svojich obchodných bilancií. Recyklácia petrodolárov je na konci.
Aj keď sme za posledné dni videli odraz cien ropy, je veľmi nepravdepodobné, že sa v dohľadnej dobe dostane späť na úroveň 100 dolárov. A práve to je cena ropy, na ktorú mnohé krajiny v minulosti nastavovali svoje rozpočty. Jej dlhodobo nízka cena znamená, že dopyt krajín po dolárových aktívach nielen poklesne, ale budú musieť robiť opak toho, čo robili posledné dekády – budú čerpať svoje devízové rezervy. Budú predávať dlhopisy a ostatné dolárové aktíva, aby pokryli svoje domáce záväzky.
Tento proces bude umocnený znižujúcim sa globálnym dopytom, keď aj ostatné proexportne zamerané krajiny začínajú zaznamenávať problémy s umiestňovaním svojej produkcie. A to nehovoríme len o exportéroch komodít ale aj o bývalých ázijských tigroch. Pri nízkom globálnom dopyte sa dostávajú ich meny pod tlak a krajiny sú donútené rozpúšťať svoje devízové rezervy, nahromadené najmä v amerických dolároch.
Americký dolár môže byť momentálne silný, no pokračujúca kríza nedáva príliš veľký priestor pre jeho ďalšie posilnenie. Začiatok zvyšovania sadzieb v USA je ilúziou, ktorá čoskoro narazí na realitu ekonomickej recesie a finančného „margin-callu“. A aj keď je dolár stále hlavnou svetovou rezervnou menou, nebude to tak naveky. Koniec petrodolárov je len prvý krok.
Druhým dôležitejším je, že Čína predbehla USA na pozícií najväčšieho svetového importéra ropy. A za túto ropu už neplatí dolármi ale juanmi. Napriek obrovským súčasným ekonomickým problémom je z dlhodobého hľadiska ekonomicky zdravšia ako USA. Čínsky juan je preto dobrý kandidát na novú globálnu menu. Nebude to hneď a ani o pár rokov, no tak ako všetky meny predtým, aj hegemónia amerického dolára raz skončí.