ECB je tu predovšetkým od toho, aby napĺňala svoj mandát udržania inflácie tesne pod úrovňou dvoch percent. Z toho dôvodu zvyšuje, znižuje úrokové sadzby, dodáva na medzibankový trh peniaze skrz refinančné operácie, či kvantitatívne uvoľňovanie, prípadne ich sťahuje a v kritických časoch dokonca nakupuje dlhopisy problémových krajín, aby zabránila rozpadu eurozóny, ktorý by mohol priniesť vyššiu defláciu. Hoci o niektorých opatreniach môžeme polemizovať, tak ich nasadzuje v rámci svojho mandátu za účelom zachovania cenovej stability.
Sú však dva potvrdené prípady, kedy ECB presahovala svoj mandát a zasahovala do politiky, potom jeden nepotvrdený a potom tu máme jej posledné kroky voči Grécku, ktoré sú taktiež otázne.
Írsko (2010)
Začnime rokom 2010, kedy ešte ako guvernér ECB dosluhoval Jean Claude Trichet. Írsko si najprv odmietalo zobrať si z eurovalu záchranný balíček, k jeho rozhodnutiu tak učiniť v značnej miere prispela aj ECB. Ako vieme, írske banky boli najproblémovejšie v Európe a tak boli odstrihnuté z medzibankových trhov. Požičiavali si len skrz núdzové pôžičky v rámci programu ELA od írskej centrálnej banky. A to v značnej výške.
Niekoľko dní pred tým, ako Írsko požiadalo o pomoc, dostal írsky minister financií od Tricheta list, v ktorom podmieňuje pokračovanie podpory pre írske banky skrz ELA nasledovnými bodmi: a) Írsko požiada eurozónu o pomoc, b) Írsko podnikne konsolidačné opatrenia, vykoná štrukturálne reformy c) Írsko rekapitalizuje banky d) Írsko zagarantuje pôžičky v rámci ELA. Požiadavky c), d) a čiastočne aj a) sa dajú interpretovať za plus/mínus oprávnené, keďže ELA ide skrz eurosystém, ktorému tak hrozia straty. Plus/mínus píšem pre to, že za úvery z ELA ručí domáca centrálna banka a nie ECB a eurosystém. Tým ale hrozia straty v prípade vystúpenia dotyčnej krajiny z eurozóny, takže zrejme by malo byť cieľom ECB obmedziť toto riziko. Odkiaľ ale prišiel mandát ECB na nanútenie konsolidačných opatrení Írsku, mi je neznáme.
Taliansko (2011)
Tento prípad nie je podložený, avšak okolnosti naznačujú, že ECB mala prsty v Berlusconiho rezignácii v roku 2011. Udialo sa to na prelome guvernérovania Tricheta a Draghiho. ECB mala k dispozícii nástroj na nakupovanie dlhopisov problémových krajín SMP (Securities Markets Programme). Pri Taliansku ho ale odmietla nasadzovať aj v čase, kedy výnosy z desaťročných dlhopisov prekonali úroveň 6 % exponenciálne rástli. Zastavenie rastu výnosov (teda zásah ECB) sa podozrivo zhoduje s dátumom ohlásenia Berlusconiho rezignácie (12.11.2011), čo môže naznačovať, že ECB svojou zámernou neaktivitou (aj po tom, čo taliansky parlament niekoľko týždňov pred tým prijal balík konsolidačných opatrení) zvýšila politický tlak na Berlusconiho rezignáciu.
Cyprus (2013)
Podobne ako pri Grécku, vydierala ECB odpojením od ELA aj Cyprus, a to krátko pred prijatím úveru z ESM. ECB takto Cyprus dotlačila k sanácii bánk z vkladov klientov nad 100 tis. EUR. Keď sa niekomu chce čítať detaily, pod týmto odkazom sú v tom čase tajné dokumenty týkajúce sa situácie na Cypre. To, čo urobila ECB v tomto prípade, je minimálne na hrane (podľa mňa ale za hranou). Opäť dáva určitú logiku, že ECB si chcela minimalizovať expozíciu voči Cyperskej centrálnej banke skrz ELA, ale to, že odpojením pohrozila práve vtedy, keď Cyprus odmietal použiť peniaze klientov na sanáciu bánk, považujem za robenie politiky.
Grécko (2015)
A máme tu aktuálny prípad z Grécka. ECB prestala akceptovať grécke dlhopisy a grécke bankové dlhopisy garantované vládou ako zábezpeku pri refinančných operáciách a prinútila tak grécke banky zaobstarávať si značnú časť likvidity skrz ELA. Z hľadiska riadenia rizika tomuto kroku nerozumiem, pretože Grécko sa snaží reštrukturalizovať dlh v rukách verejných a nie súkromných veriteľov (teda aj gréckych bánk). Takže bezprostredne ECB žiadne straty pri prijímaní gréckych dlhopisov ako zábezpeky nehrozia (jedine že by sa Grécko rozhodlo zo dňa na deň z eurozóny odísť).
Vysvetliť si tento krok dokážem dvoma spôsobmi. Po prvé je to snaha zatlačiť na Grécko, aby sa nesnažilo o výmenu gréckych dlhopisov, ktoré ECB nakúpila v roku 2010 v čase paniky na trhoch s gréckymi dlhopismi. Gréci žiadajú výmenu dlhopisov (v hodnote vyše 27 mld. eur) za nové „večné“ dlhopisy s nulovým úrokom. V praxi to znamená, že ECB by zaúčtovala večný záväzok a nemusela by realizovať stratu, naopak Grécko by neplatilo nič.
To je ale pre ECB neprijateľné, jednak kvôli tomu, že nemá povolené priamo financovať krajiny, a zároveň pred začiatkom masového nákupu štátnych dlhopisov nechce vysielať európskym vládam takýto precedens. ECB to ale vôbec nemusela urobiť takto dramaticky, mohla si počkať na nejaký oficiálny grécky návrh a potom stanovať dátum, kedy odstrihne grécke banky zároveň od peňazí z ECB a aj od ELA. (stalo sa to ale po stretnutí s Varoufakisom, tak boh vie, čo si medzi sebou povedali).
Druhý scenár je taký, že ECB sa snaží zatlačiť na Grécko, aby sa dohodlo s krajinami eurozóny a akceptovalo novú pôžičku. To by bol opäť scenár, kedy ECB výrazne presahuje svoj mandát. To, ako sa predstavitelia eurozóny dohodnú s Gréckom nebude mať žiaden vplyv na inflačné očakávania a zároveň to nemá potenciál spôsobiť ECB stratu. A tak pevne verím, že motiváciou ECB je prvý scenár, hoci aj ten nie je úplne kóšer.
Niekomu síce môže byť sympatické, že ECB robí v eurozóne policajta a núti krajiny správať sa zodpovedne. Nikde vo svete to ale nefunguje tak, že by centrálna banka robila politiku. Nezávislosť centrálnej banky by mala byť obojstranná, t.j. politici by jej nemali hovoriť do monetárnej politiky, a ani centrálna banka by nemala robiť politiku. Na politiku tu máme volených zástupcov.