Pozrieme na to, čo by sa mohlo stať, keby vládu zostavovala Syriza a naplnila by hlavný bod svojho programu vo vzťahu k eurozóne – reštrukturalizáciu záväzkov. Vzhľadom na odložené splátky a znížené úroky zrejme pod týmto termínom Syriza chápe zníženie gréckeho dlhu.
Koľko a komu Grécko vlastne dlží peňazí? Čísla sú približné, vychádzal som primárne z Bloombergu, ale použil som aj viaceré ďalšie zdroje (EFSF, MMF..). Čísla v grafe predstavujú miliardy eur:
Najväčším veriteľom Grécka je EFSF, teda euroval. Gréci z neho zatiaľ čerpali 142 mld. eur. Pokiaľ by sa Syriza rozhodla reštrukturalizovať tieto záväzky, tak by sa uplatnili garancie jednotlivých krajín v rámci EFSF. Členské krajiny by museli poslať do eurovalu hotovosť, z ktorej by sa vyplácali úroky (buď časť alebo celé, v závislosti od podmienok reštrukturalizácie) a pri splatnosti aj istiny dlhopisov vydaných EFSF.
Hrubý dlh krajín eurozóny by sa síce nenavýšil, pretože Eurostat do neho zahŕňa aj garancie EFSF, na druhej strane si ale budú musieť požičať z trhov hotovosť a zároveň doterajšie očakávania, že keď raz Grécko všetko vyplatí, tak dlh opäť klesne, sa rozplynú. A to určite zvyšné krajiny eurozóny nepoteší. Napríklad, pokiaľ by sa Syrize nejakým spôsobom podarilo vyrokovať zníženie dlhu o 50 %, tak by do EFSF museli zvyšné krajiny eurozóny poslať 71 mld. eur + ďalšie prostriedky na vyplácanie úrokov na dlhopisy EFSF. (možno tam je ešte aj niečo ďalšie, celú zmluvu o EFSF si bohužiaľ teraz preštudovať nestíham)
Otázne je, ale čo by týmto vlastne Grécko dosiahlo. Pretože úroky na pôžičky z eurovalu začne Grécko platiť až o 10 rokov, istiny sú splatné až od 2032 do 2054 (časť dlhu sa začína amortizovať v 2022). Čiže Grécko ešte minimálne 7 rokov nebude platiť na dlh z EFSF ani cent, teda mu nebude žiadnou záťažou pre rozpočet. A myslím si, že pokiaľ by bolo potrebné, tak sa vyplácanie úrokov a istiny opäť odloží do budúcna. Cost-to-benefit takého kroku teda pre Grécko nie je príliš dobrý. Naserie zvyšok eurozóny, pritom na tom neušetrí minimálne 7 rokov nič. Získa za to nižší dlh, ktorý ale pochybujem, že by prispel k tomu, aby Grécku pod vedením Syrizy niekto požičiaval.
Ďalšou skupinou sú bilaterálne pôžičky krajín eurozóny, ktoré sa začali v roku 2010 ešte pred schválením eurovalu. Podobne ako pri pôžičkách od EFSF je splatnosť bilaterálnych pôžičiek posunutá ďaleko do budúcnosti, Grécko však na tieto pôžičky úroky platí. A to vo výške 50 bodov nad šesťmesačným euriborom, to môže byť v súčasnosti niečo menej ako 0,7 % p.a. To je predstavuje cca. 350 mil. eur, čo je menej ako 0,2 % HDP. Opäť vystáva otázka, či sa kvôli takejto sume a o niečo nižšiemu dlhu oplatí Grécku naštvať zvyšok eurozóny.
Pôžičky od MMF sú nadriadené, takže tu reštrukturalizácia neprichádza do úvahy. Jedine v prípade tvrdého bankrotu, ale ten pochybujem, že je plánom A Syrizy. Navyše sa ani nejedná o veľkú sumu, takže tieto záväzky nevyplatiť by pre Grécko bolo zbytočné.
Ďalej tu máme dlhopisy, ktoré v snahe zabrániť kolapsu trhu s gréckymi dlhopismi nakupovala Európska Centrálna Banka + dlhopisy, ktoré z monetárno-politických dôvodov drží Centrálna Banka Grécka. Z tých už našťastie pre ECB bola značná časť splatená. Snaha o reštrukturalizáciu, či zrušenie týchto záväzkov by zo strany Grécka dávala zmysel, nakoľko sa jedná viac-menej len o účtovnú operáciu a Grécku by sa znížili platby na úroky a aj dlh. Na druhej strane ale potom Grécko nemôže očakávať, že ECB bude jeho dlhopisy nakupovať v rámci kvantitatívneho uvoľňovania. Opäť je teda cost-to-benefit nejednoznačný, dokonca skôr negatívny.
Časť gréckeho dlhu je stále v rukách súkromných investorov. Väčšina z nich je dedičstvom „dobrovoľnej“ výmeny dlhu z roku 2012, malá časť sú dlhopisy, ktoré veritelia odmietli vymeniť (to boli dlhopisy vydané pod zahraničnou jurisdikciou), a potom sú to dlhopisy v objeme takmer 7 mld. eur, ktoré v minulom roku nejakí psychopati nakupovali pri pokusoch Grécka vrátiť sa na finančné trhy. Keď do toho započítam aj garantovaný dlh železníc a Aténskeho dopravného podniku, dostávame sa niekam na cifru 40 mld. eur.
Ťažko presne odhadnúť štruktúru tohto dlhu, podľa mňa je však pravdepodobné, že minimálne polovicu týchto dlhopisov vlastnia domáce grécke subjekty. Spôsobiť ďalšie straty domácim bankám, poisťovniam a dôchodkovým fondom pri plánovanom vystúpení zo záchranných programov, nie je taktiež pre Syrizu najlepší nápad, nakoľko so sebou prináša dodatočné náklady. Okrem situácie, kedy by chcela neznárodnenú časť finančného priemyslu znárodniť. Vtedy by to bola vhodná zámienka.
V neposlednom rade tu máme štátne pokladničné poukážky, čo sú krátkodobé pôžičky (zvyčajne do jedného roka) štátnej pokladnice. Nimi si vláda vykrýva krátkodobé nerovnováhy v likvidite. Predpokladám, že drvivá väčšina z nich je v držbe gréckych bánk a teda reštrukturalizácia týchto poukážok by im priniesla stratu a vláde dodatočné náklady. Pre túto kategóriu platí to isté, čo pre dlhopisy v rukách súkromných investorov.
Z tábora Syrizy prichádzajú informácie, že snaha o reštrukturalizáciu záväzkov by sa nemala týkať súkromného sektora a MMF. MMF ako som písal je nadriadený veriteľ a čo sa týka súkromného sektora, tak Syriza si je zrejme vedomá, že by tým asi najviac poškodila gréckym finančným inštitúciám. Preto sa zameriava na záväzky voči krajinám eurozóny a ECB. Tie ale zrejme Grécku dlh odpustiť chcieť nebudú, maximálne opäť predĺžiť splatnosti, čo bude pre Syrizu znamenať motiváciu k tvrdému, neriadenému bankrotu, prípadne aj k vystúpeniu z eurozóny (samozrejme za predpokladu, že sa Syriza hodlá držať svojho programu). Tomuto scenáru sa budem venovať v jednom z nasledujúcich postov.
Článok bol uverejnený na stránke Xpuls.cz