Morálne posudzovanie kvantitatívneho uvoľňovania záleží na konkrétnom uhle pohľadu. Otázka ale v každom prípade je, či by sme boli radšej obklopení masovú nezamestnanosťou. Fed sa pripravuje na to, že z globálneho systému začne sťahovať likviditu a my by sme mali oslavovať. Jeho politika kvantitatívneho uvoľňovania totiž fungovala pozoruhodne dobre.
Spojené štáty, Veľká Británia a Japonsko prechádzajú oživením a dostávajú sa k "únikovej rýchlosti". Iba zmrzačená eurozóna sa snaží prežiť bez monetárnej podpory. Výsledkom je dvojitá recesia, najdlhšia od druhej svetovej vojny. Fiškálne uťahovanie je kontraproduktívne samo o sebe a miera zadlženia kvôli nemu rastie ešte rýchlejšie. Menová únia sa stále nedostala do stavu, kedy by sme mohli hovoriť o pevnom oživení. Francúzsko stojí naďalej jednou nohou v recesii, OECD čaká, že rast eurozóny dosiahne v tomto roku len 1 percento a nezamestnanosť sa bude držať na 12 percentách. To je cena za jej ideológiu.
Rozdielne osudy EMU bloku a QE bloku nepochybne ukazujú na to, ako mocný nástroj predstavuje kvantitatívne uvoľňovanie. To hovorím bez toho, že by som sa chcel stať súčasťou sporu medzi friedmanovcami a keynesiáncami. Názorov oboch si cením v súvislosti s tým, ako sa vyvíjala ekonomika po kríze. A zrovna tak si cením rakúsku školu za názory na to, ako sa vyvíjala ekonomika pred prasknutím posledný bubliny.
Experiment centrálneho bankovníctva z rokov 2008-2013 každopádne ukázal, že prudký rast bázy môže do značnej miery eliminovať negatívne dopady rozpočtových škrtov, a to aj v prípade, že sa sadzby pohybujú pri nule. To by nemalo byť prekvapením, pretože QE nie je ničím novým. Bank of England ho uplatňovala za čias Napoleona. V podstate to isté robili v Benátkach v 14. storočia. Janov mal tiež svoju verziu QE. V medzivojnových rokoch bolo kvantitatívne uvoľňovanie bežným javom, John Maynard Keynes písal v roku 1923 o jeho využití v boji s dvoma zlami - defláciou a infláciou.
Spojené štáty majú za sebou rok najdrastickejšieho fiškálneho utiahnutia od demobilizácie na konci kórejskej vojny v 50. rokoch. Aj napriek tomu sa ale ekonomika držala dobre, pretože Fed eliminoval fiškálny šok. A nedošlo k rastu inflácie, ktorej sa mnohí tak obávali.
Výsledkom je pozoruhodný obrat v rozpočtovej situácii. Miera verejného dlhu sa stabilizovala, federálny dlh v posledných šiestich mesiacoch klesol zo 101,5% HDP na 99% HDP. To môže prekvapiť tých, ktorí sa domnievajú, že pre zníženie miery zadlženia je potrebné dosahovať prebytky. Tento omyl je založený na tom, že hospodárenie vlády prirovnávame k hospodárenia domácností. A táto chyba je teraz zakódovaná v európskom fiškálnom kompakte, čo je v podstate recept na dve dekády depresie. V skutočnosti totiž stačí, aby nominálny produkt rástol rýchlejšie ako dlh. Aj napriek bolestivému uťahovaniu v Európe teraz klesli americké deficity pod deficity írske, španielske, portugalské, grécke aj francúzske.
Podľa Goldman Sachs bude tento rok rast Veľkej Británie o 1,3 percentuálneho bodu vyšší ako rast eurozóny, budúci rok bude rozdiel dosahovať 1,2 percentuálneho bodu. Oživenie Veľkej Británie nie je dôsledkom toho, že by jej fiškálne škrty boli menšie. Sú naopak porovnateľné. Rozdiel spočíva v monetárnej politike. Veľká Británia bola totiž opäť schopná dosiahnuť mixu utiahnutých rozpočtov a uvoľnenej monetárnej politiky, ktorý fungoval tak dobre v čase, keď krajina opustila zlatý štandard. Ekonomika síce stále trpí veľkou nerovnováhou, je ale v oveľa lepšej situácii, ako keby neprechádzala žiadnym oživením.
Japonsko bolo v prvej polovici roka 2013 najrýchlejšie rastúcou ekonomikou krajín OECD. V treťom štvrťroku sa potklo, čo viedlo k odsúdeniu Abenomie. Prieskumy však ukazujú, že dôvera sa naďalej zlepšuje. Ešte veľa sa toho v tejto ekonomike môže pokaziť, oživenie môže zastaviť potrebné zvýšenie spotrebných daní. Bank of Japan je ale na dobrej ceste k tomu, aby odvrátila pomalý kolaps celej krajiny.
Z Berlína a Bruselu môžeme počuť, že oživenie QE bloku je podivné, nelegitímne a ťahané iba tlačením peňazí. To podľa týchto názorov len odďaľuje deň zúčtovania, zatiaľ čo Európa si ním prechádza teraz. Nič nemôže byť ďalej od pravdy ako podobné tvrdenia. Ide o zhluk bludov, ktorý je založený na puritánstve takmer malthusiánského charakteru. Okrem iného si pletie absolútnu výšku dlhu s mierou zadlženia, ktorá je rozhodujúca. Zameriava sa iba na verejný dlh a ignoruje to, akú ťažobu predstavuje uťahovanie pre súkromný sektor.
Pre ekonomiku je rozhodujúci celkový dlh verejného a súkromného sektora. Ten v USA klesá, zatiaľ čo v Európe rastie a dostal sa už na vyššiu úroveň než v USA. Ak niekto kritizuje vplyv, aký malo QE na veriteľa, nemal by zabúdať na to, aký vplyv by na neho mala ešte dlhšia kríza či celkový kolaps systému. Tlačenie peňazí končí, dajme mu vrelé zbohom a vďaka.
Článok bol uverejnený na základe spolupráce s:
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz