V čase, keď na trhu postupne klesá riziko a investori majú dostatok hotovosti, hlavným cieľom obchodníkov je nájsť čo najvyšší výnos. K týmto okolnostiam si pripočítajme aj aktuálne nízku infláciu a slabý ekonomický rast. Centrálne banky (hlavne Fed, BoJ a teraz už aj ECB) sa snažia v mene naštartovania ekonomického rastu dodávať na trh likviditu (napríklad cez QE – nákup aktív od bánk výmenou za hotovosť) a táto si hľadá zhodnotenie. Preto vidíme, že ceny aktív stúpajú rýchlejšie ako ekonomika (hospodársky rast je slabý, ale akcie USA či Nemecka sú pri historických maximách).
Tento fenomén stojí aj za tým, že len dva – tri roky od začiatku dlhovej krízy v eurozóne máme výnosy na 10-ročných štátnych dlhopisoch Talianska a Španielska na historických minimách (španielske výnosy boli ešte pred dvomi rokmi na viac ako dvojnásobnej úrovni a najvyššie od roku 1997). Nie, za týmto nie sú reformy krajín periférie. Stojí za tým to, že kvalitné (napr. nemecké) dlhopisy už majú veľmi nízky výnos, a preto investori kupujú aj rizikovejšie dlhopisy, lebo majú vyšší výnos. A keďže riziko je relatívne nízke (zatiaľ nie sú obavy o bankrot niektorej z krajín eurozóny) a inflácia tiež, rozhodujúci je výnos. Až kým nenastanú problémy.
Stúpa aj dopyt po dlhopisoch krajín, ktoré majú vyšší ekonomický rast, vyššiu infláciu a – vyšší výnos. Hovoríme napríklad o Austrálii a Novom Zélande. Tieto krajiny majú vyššiu úrokovú mieru (Nový Zéland ju dokonca tento rok niekoľkokrát zvýšil), a teda aj vyšší výnos. Ich dlhopisy majú rating AA alebo vyšší a výnos 3 – 4 percentá (vs. 2,5 % výnos Talianska, 2,48 % výnos USA či 1,15 % výnos Nemecka na 10-ročnej splatnosti). Dopyt po dlhopisoch Austrálie nezvyšujú len špekulanti, ale napríklad aj japonské penzijné fondy (s majetkom 1,26 bil. dolárov). Tie sa obávajú naplnenia cieľa BoJ (naštartovanie inflácie pomocou stimulov), čo by znížilo ceny japonských dlhopisov. Preto predávajú japonské dlhopisy a nakupujú iné aktíva – aj zahraničné dlhopisy.
Relatívne dobrý ekonomický rast a dopyt po výnose spôsobuje rast austrálskeho a novozélandského dolára (aj) voči americkému. Zatiaľ čo austrálsky napriek obavám zo spomaľujúcej Číny bol v júni najvyššie od októbra 2013, pár novozélandský k americkému takmer prekonal trojročné maximá. Centrálne banky týchto krajín majú však obavy zo sily týchto mien, pretože môžu spôsobiť oslabenie ekonomického rastu (pre tieto krajiny je dôležitý export a silné meny oslabujú dopyt po ňom). Preto sa aspoň slovnými intervenciami snažia oslabovať rast týchto mien. Zatiaľ sa im to darí len čiastočne. Napríklad v máji 2014 guvernér centrálnej banky Nového Zélandu povedal, že nebude váhať s intervenciou, ak bude ich dolár ďalej rásť. Po prepade tejto meny trvalo len pár týždňov, aby opäť prekonala tohtoročné maximá. Na jednej strane planéty sa musí stimulovať, na opačnej strane planéty zase bojovať s prílevom špekulatívneho kapitálu. A čím väčšie stimuly musia centrálne banky robiť, tým väčšie následky potom majú tieto stimuly v iných častiach globálnej ekonomiky. Nehovoriac o tom, že ukončovanie stimulov v rozvinutých krajinách spôsobí veľký odlev kapitálu z rozvojových krajín.