Je ale pomerne pravdepodobné, že jednoducho urobí presne to, čo kritizuje pri Spojených štátoch. A to znamená, že na pozore by malo byť najmä Turecko.
To, že Putin najskôr niečo skritizuje a potom to sám urobí, je zrejmé už od roku 2007. Vtedy tvrdo kritizoval rozširovanie americkej armády a sťažoval si, že "od chvíle, kedy zomrel Gándhí, už nie je nikto, s kým by sa dalo hovoriť" . Len o rok neskôr už ale ruský prezident použil silu za hranicami svojej krajiny. Došlo k tomu po prvýkrát od konca studenej vojny pri invázii do Gruzínska.
Spojené štáty v roku 2008 uznali nezávislosť Kosova na Srbsku. Tento krok Putin opakovane kritizoval s tým, že ide o porušenie územnej integrity jedného štátu. Ale neuplynul ani rok a on sám uznal vyhlásenie nezávislosti zo strany gruzínskych separatistov v Južnom Osetsku a Abcházsku. V roku 2014 potom bol ruský prezident pobúrený "pučom" na Ukrajine, ktorý počas masových protestov vykonali stovky tisíc Ukrajincov. Netrvalo ale dlho a Putin podporoval protesty na Kryme a na východe Ukrajiny, ktoré tiež požadovali zmenu režimu a navyše aj odtrhnutie od Ukrajiny. Len nedávno sa potom Putin zmenil z tvrdého kritika vojenských útokov v Sýrii na človeka, ktorý sám k podobným útokom zavelil. Rusko dokonca kopíruje Spojené štáty aj v tom, že celému národu ukazuje zábery z leteckých kabín vojenských lietadiel.
Rusko a Turecko stáli od začiatku na opačných stranách krízy v Sýrii. Obe krajiny ale boli schopné zdržať sa väčšieho konfliktu. To skončilo vo chvíli, keď Turci zostrelili ruské lietadlo. V posledných rokoch bol pritom Putin strategickým partnerom a priateľom Erdogana a Turecko bolo jedinou členskou krajinou NATO, ktorá odmietla uvalenie sankcií na Rusko. Putin dokonca radil Turecko na popredné miesto v jeho energetickej diplomacii. Aj samotný Erdogan možno dospel k názoru, že zostrelenie ruského lietadla, ktoré sa len na niekoľko sekúnd dostalo nad turecké územie, nebol práve najlepší nápad. Najväčšou záhadou ale nie je to, ako veľkej chyby sa Turecko dopustilo. Prekvapivé je hlavne to, ako veľká je neochota Ruska k deeskalacii tejto krízy.
Putin v prípade Turecka ignoruje tlak jeho spojencov - Bieloruska a Kazachstanu. Naopak signalizuje, že sa normalizácia vzťahov s Tureckom neuskutoční, pokiaľ bude Erdogan pri moci. Ruská reakcia na zostrelenie jeho lietadla dokonca značne pripomína reakciu Spojených štátov na ruskej intervencii na Ukrajine. Najskôr Putin siahol k ekonomickým sankciám. Potom zaútočil na Erdoganov vnútorný kruh, vrátane jeho syna. Objavili sa napríklad obvinenia z toho, že títo ľudia obchodujú s ropou od ISIS. A konečným signálom nepriateľstva bolo pozvanie predstaviteľov kurdskej Ľudovej demokratickej strany do Moskvy.
Putin teda dal jasne najavo, na ktorej strane tureckej občianskej vojny stojí. Podobne podľa neho konal Západ v prípade vojen v Čečensku. Sčasti ide o demonštratívnu pomstu, pretože Putin musí doma ukázať, že Turecko platí za to, čo urobilo. To však nie je všetko. Ambiciózne a vplyvné Turecko, ktoré pre Západ predstavuje prijateľnú formu islamizmu, predstavuje pre Moskvu výraznú prekážku v jej regionálnych záujmoch. Rusku nejde len o podporu Assada. Putin sa bojí aj toho, že Turci presvedčia Západ, aby začal spolupracovať s umiernenými islamistami namiesto toho, aby sa otočil k diktátorom, ktorých podporuje práve Rusko. Putin pravdepodobne nepočíta s tým, že by Erdogan stratil svoju moc v dohľadnej dobe. Teraz je pozícia Erdogana v Turecku rovnako silná ako pozícia Putina v Rusku. Zdá sa však, že sa Putin zameriava na dlhodobý vývoj a bude sa snažiť podkopať tureckú ekonomiku a politický vývoj v tejto krajine.
Komentár bol zverejnený na webe patria.cz