Greg Mankiw vo svojom článku pre NYTimes obhajuje bohatstvo, ktoré je získavané dedičstvom. Ide o podivnú úvahu, ktorá čelí dvom hlavným problémom. Jeden z nich je ekonomický a druhý politický. Mankiw tvrdí, že akumulácia bohatstva v rámci "dynastií" je dobrá pre každého, pretože zvyšuje kapitálovú zásobu v krajine. Pomôže teda aj zamestnaným, pretože vyššia kapitálová zásoba nakoniec povedie k vyšším mzdám.
Domnieval som sa, že ak sa ekonómovia musia niečo naučiť, je to existencia nákladov príležitosti. Mali by sme totiž porovnávať hromadenie bohatstva v rámci dynastií s nejakou alternatívou. Nie predpokladať, že keby sa bohatstvo nepredložilo potomkom, jednoducho by zmizlo. Tak vlastne uvažuje Mankiw. V skutočnosti sa tu totiž bavíme o zdanení bohatých. Otázkou teda je, čo by sa stalo s dodatočnými daňovými príjmami na strane jednej a čo by sa na druhej strane stalo, keby si tieto dane bohatí ponechali. Ak by ich vláda použila na zníženie deficitov, všetko by šlo na úspory. Ak by tieto peniaze boli odovzdané potomkom, ušetrená by bola len časť. Ak by vláda dodatočné daňové príjmy použila na vyššiu sociálnu podporu či výdavky na verejné statky, ľudia by z nich mali oveľa viac úžitku ako z vedľajších efektov vyššej kapitálovej zásoby.
Mankiw má teda ohľadom prospechu bohatstva dynastií pravdu iba v prípade, keby vláda s dodatočnými daňovými príjmami neurobila nič. Je tu ale väčší problém, pretože jeho úvaha ignoruje hlavnú príčinu našich obáv z koncentrácie bohatstva v rukách rodinných dynastií. Ide o to, že takýto systém podkopáva samotnú demokraciu. Na súhlas s týmto názorom nemusíte byť žiadny radikál. Hovoril o tom Teddy Roosevelt či Irving Fisher v roku 1919. Podivné je iba to, že konzervatívni ekonómovia sú si dobre vedomí rizika, že regulácia sa stane nástrojom záujmových skupín. Ale úplne ignorujú ten istý problém na úrovni demokratických inštitúcií, ktoré zneužívajú bohatí ľudia. Problém s reguláciou beriem veľmi vážne, ale to isté platí o plutokracii.
Na Wall Street sa medzitým rozširuje inflačná hystéria. Mierne zvýšenie jadrovej inflácie okamžite aktivuje obvykle rad ľudí, ktorí požadujú, aby Fed ihneď utiahol politiku. Janet Yellen ale sleduje vývoj miezd a tie sa nehýbu. Dokonca tu máme príklad z histórie, ktorý je pre súčasnú situáciu v Spojených štátoch veľmi poučný. Jedná sa o Veľkú Britániu v roku 2001. Tam došlo ku znateľne väčšiemu rastu inflácie - v nasledujúcom grafe je jadrová inflácia vyznačená červeno a inflácie celková modro:
Reálne mzdy ale vo Veľkej Británii nerástli a Bank of England tak utiahnutie politiky odmietala. Pamätám si, ako mi bolo intenzívne vyčítané, že som tento postoj obhajoval. Bol som obvinený z toho, že som slepý k inflačným rizikám. V skutočnosti sa ale ukázalo, že išlo len o prechodné zvýšenie inflácie a že k jej dlhodobejšiemu rastu nemôže dôjsť, pokiaľ nezačnú rásť mzdy. BoE tak urobila správne a Janet Yellen má historické skúsenosti na svojej strane.