Keby bola európska centrálna banka športovcom, pripomínala by pravdepodobne boxera, ktorému protivník zasadzuje jednu ranu za druhou s tým, že tréner v podobe centrálneho bankára Maria Draghiho, nemá ďaleko k tomu, aby hodil uterák do ringu. Svoj diel zodpovednosti za osud eurozóny na seba teda budú musieť vziať politici z jednotlivých členských krajín, hlavne tých z Nemecka.
ECB už príliš dlho usiluje o vykresanie stabilného ekonomického rastu a logicky jej tak v boji s ekonomickou stagnáciou dochádzajú sily. Niet sa teda čomu diviť, že Mario Draghi na tlačovej konferencii po poslednom zasadnutí ECB 4. 9. 2014 odkázal predstaviteľom jednotlivých členských krajín, že teraz je rad na nich.
Ekonomiky eurozóny sa musia reformovať, aby zvýšili svoju konkurencieschopnosť a ich výrobky tak boli na zahraničných trhoch predajné aj keď nenesú značku "Made in Germany".
Lenže, na presadenie štrukturálnych reforiem zatiaľ chýba (čuduj sa svete) vôla, a to aj napriek tomu, že časť eurozóny pripomína (ako píšu niektoré americké médiá), ekonomický chaos mrzačený silnými odbormi a politikou úspor diktovanou z Berlína.
Radšej 35 hodinový pracovný týždeň, ako šancu na ekonomický rast
Odbory vo Francúzsku budú radšej aj naďalej trvať na 35 hodinovom pracovnom týždni a štedrom odstupnom v prípade prepúšťania, než aby pomohli naštartovať ekonomiku galského kohúta k ďalšiemu rastu. Rovnako tak Taliansko bude radšej dusiť podnikateľský sektor byrokraciou a vysokými daňami, než by zoštíhlilo úradnícky aparát a nechalo peniaze firmám na ich ďalší rozvoj. Podobnými slovami by sa potom dala popísať aj situácia v Španielsku či Grécku.
Zmeny sa rodia z krízy
"Zmeny sa rodia z krízy a tou súčasná situácia vo Francúzsku nie je. Skutočné problémy prídu, až ekonomika tejto krajiny nebude flirtovať s recesiou, ale depresiou ", komentoval súčasný stav v druhej najväčšej ekonomike eurozóny Steen Jakobsen zo Saxo Bank.
Podobne ako Francúzsko, tak aj Taliansko či Španielsko si tak ešte dlhú dobu počkajú na svoje verzie Margaret Thatcherovej, ktorá by ekonomiky ich krajina zbavila neduhov.
Priaznivé podmienky pre rast by tu boli
Politická reprezentácia jednotlivých členských krajín eurozóny má pritom na čom stavať. Nule sa blížiace refinančné úrokovej sadzby, záporné depozitné sadzby motivujúce banky na poskytovanie úverov, program vykupovania aktívami krytých cenných papierov a korporátnych dlhopisov, program LTRO zameraný na poskytovanie úverov podnikom na periférii eurozóny, to všetko je doslova živnou pôdou pre potenciálny ekonomický rast.
Za osud ekonomiky eurozóny je do veľkej miery zodpovedné Nemecko
Zdá sa však, že aby sa mohla zmeniť eurozóna, bude sa v prvom rade musieť zmeniť Nemecko, resp. jeho politika úspor, ktorú táto krajina, resp. jeho politika úspor, ktorú teraz predpisuje "chorým" ekonomikám eurozóny.
Francúzsko, Taliansko, Grécko, Španielsko, všetky tieto aj ďalšie krajiny sa zo svojich ekonomických ťažkostí dostanú najľahšie cez zvýšenie vývozov, ktoré by do týchto krajín priniesli toľko potrebné eurá a vytvorili tak priestor pre nákladné reformy.
Lenže ak budú nemecké domácnosti strkať svoje úspory do prasiatka namiesto do "vreciek" firiem z ostatných krajín eurozóny, žiadna konjunktúrna jazda sa konať nebude. Smutné na tom v tejto chvíli je, že nemecká vláda ani domácnosti svoje súčasne návyky meniť nechcú, a to aj napriek výčitkám samotného Baracka Obamu, Medzinárodného menového fondu či Francoisa Hollandea.
Ďalším, v túto chvíľu rovnako nepravdepodobným, riešením je spustenie programu kvantitatívneho uvoľňovania v podobe, ako ju poznáme z USA či Veľkej Británie, kedy by ECB kupovala štátne dlhopisy krajín na periférii a držala tak ich výnosy nízko aj v prípade, že by tieto krajiny potrebovali odpredať väčšie množstvo svojich dlhopisov práve za účelom financovania nákladných štrukturálnych reforiem. Lenže, aj osud tohto opatrenia majú vo svojich rukách Nemci, resp. členovia rady nemeckej centrálnej banky, ktorí sú teraz rezolútne proti tomuto kroku.
Bludný kruh, s ktorým sa ECB nedokáže vysporiadať
Súčasná situácia v eurozóne teda pripomína bludný kruh, z ktorého sa už ECB poriadne točí hlava a z ktorého už nie je schopná svoju ekonomiku vytiahnuť. Teraz je teda rad na politických reprezentáciách jednotlivých členských krajín, ktoré v túto chvíľu pripomínajú všetko, len nie jednotný zástup pripravený dať sa do práce s vyhrnutými rukávmi.
Zdroj: Saxo Bank