Kvóty boli nakoniec schválené, ale len s veľkými problémami. Vyjednávania v Berlíne boli veľmi nekompromisné a v tom sa podobali rokovaniam počas gréckej krízy. Ekonomická kríza síce urobila z Nemecka najmocnejšiu ekonomiku Európy, ale Berlín nie je ochotný alebo schopný nastaviť smer celému kontinentu. V poslednom čase sa o to snaží intenzívnejšie, tenzie v EÚ tým však iba vzrástli.
Zmeny polarít a mocenských zoskupení sú pre históriu Európy typické. Zvyčajne v nej existovalo niekoľko mocenských centier, ktoré spolu niekedy spolupracovali, niekedy zase súperili. Obdobie, keď tu bolo len jediné centrum, nájdeme výnimočne. Čo vyvoláva otázky práve v súvislosti so súčasnými snahami Berlína.
Z porazeného víťaz
Tento rok bol pre Nemecko veľmi náročný. Najskôr bolo porazené, keď si ECB presadila svoj plán kvantitatívneho uvoľňovania. Nemecká vláda a Bundesbank sú v tomto ohľade veľkými skeptikmi, krajiny na periférii, naopak, kvantitatívne uvoľňovanie podporujú. Nové problémy sa objavili vo chvíli, keď voľby v Grécku vyhrala Syriza so svojou protinemeckou rétorikou a neustálymi zmienkami o nemeckej nacistickej minulosti.
Nemecko nakoniec bitku s Gréckom vyhralo a Atény prijali tretí záchranný program. Rokovania však boli tvrdé a nemecký minister financií Wolfgang Schäuble dokonca spomínal odchod Grécka z eurozóny. Nie je ani tak dôležité, či by to bolo zmysluplné riešenia z ekonomického hľadiska. Podstatné je, že Nemecko bolo ochotné uvažovať o tom, že členstvo v eurozóne nie je nespochybniteľné. Celé rokovania potom oživil tradične obrázok „zlého“ Nemecka, ktoré sa snaží zvyšku Európy vnútiť vlastné názory.
Nemecko sa stále vyhráža
Ak sa Nemci domnievali, že druhá polovica roka bude pokojnejšia, boli na omyle. Čoskoro po skončení gréckej krízy sa objavila ďalšia. Prišla spolu s utečencami zo Sýrie. Berlínu to umožnilo nasadiť priateľskú tvár, ale už čoskoro nastali problémy. Medzi tie hlavné patrí prudký rast počtu ľudí, ktorí sa snažia do Nemecka dostať.
Podobne ako počas gréckej krízy muselo najskôr dôjsť k výraznému zhoršeniu situácie a potom sa ešte len začalo hľadať iné riešenie. Objavili sa návrhy, že štrukturálne fondy EÚ by mali byť uzavreté tým krajinám, ktoré nechcú spolupracovať na rozdelení utečencov v celej EÚ. Z väčšej časti išlo o prázdnu hrozbu, pretože Berlín nemá pod kontrolou ani rozpočet EÚ, ani štrukturálne fondy. Podobne ako počas gréckej krízy sa Berlín vyhrážal ostatným členom EÚ.
Silnejšie prepojená únia nepomôže
Jeho stratégia aspoň zatiaľ zafungovala. Krajiny ako Španielsko či Francúzsko boli spočiatku voči kvótam skeptické, nakoniec ich však podporili. Poľsko, ktoré sa niekoľkokrát zišlo s Maďarskom, Českou republikou a Slovenskom s cieľom vytvoriť spoločnú stratégiu proti kvótam, následne tiež ustúpilo. Proti kvótam nakoniec hlasovala Česká republika, Slovensko, Maďarsko a hlasovania sa zdržalo Fínsko.
Mohli by sme tvrdiť, že podobné hlasovania a výsledky predstavujú bežnú súčasť demokratického rozhodovacieho procesu. Problém však spočíva v tom, že EÚ nie je nejakou krajinou a jej členovia nie sú to isté, čo jednotlivé štáty v nejakom federálnom systéme. Národné vlády si obhajujú svoje národné záujmy a zodpovedajú sa svojim voličom. Pokusy Berlína či Bruselu o presadzovanie spoločných postupov budú aj naďalej narážať na odpor. Nepomôže, ani keď sa členské krajiny zaviažu k vytvoreniu ešte silnejšie prepojenej únie.
„Merkozy“
Opísaný vývoj je dôležitý, pretože ukazuje na zmenu v správaní Nemecka. Berlín si je vedomý toho, že jeho kroky sú pre ďalšie smerovanie Európy kľúčové a je to tak, nech sa mu to páči, alebo nie. Z historických dôvodov sa však Nemci cítia pohodlnejšie v prostredí, kde sa rozhoduje spoločne. Ak by sa táto krajina rozhodla, že je čas na to, aby konala unilaterálne, znamenalo by to novú éru.
V sedemnástom storočí došlo v Európe ku konsolidácii národných štátov a potom nasledoval dlhý rad zmien v mocenských centrách tohto kontinentu. Moc bola zdieľaná Rakúskom-Uhorskom, Francúzskom, Pruskom, Ruskom a Veľkou Britániou, po druhej svetovej vojne nastalo bipolárne obdobie studenej vojny, kde kľúčovú úlohu hrali Spojené štáty a Sovietsky zväz.
Na začiatku deväťdesiatych rokov stáli na čele Európy Francúzsko s jeho vojenskou a politickou mocou a Nemecko s jeho veľkou ekonomickou silou. Po finančnej kríze však klesol ekonomický význam Francúzska a s ním aj jeho politický vplyv. Zostalo Nemecko, ktoré po kríze bránilo jednotu EÚ a aj svoje vlastné bohatstvo. Snažilo sa ďalej budiť dojem spoločného vedenia Európy a symbolom tejto snahy sa stal výraz „Merkozy“. Ale tento nový systém nemal dlhé trvanie.
Spojené štáty európske?
Ako bude Európa vyzerať o desať rokov? V podstate existujú tri možnosti. Európa sa môže stať plnohodnotnou federáciou – Spojenými štátmi európskymi. Druhá možnosť je viac v súlade s tým, ako vývoj vníma Veľká Británia. Európa by sa stala spoločenstvom národov prepojených voľným obchodom. Jednotlivé krajiny by si však zachovali väčšinu svojich národných čŕt. A nakoniec je tu tiež možnosť návratu k stavu, ktorý panoval pred druhou svetovou vojnou. Teda ku skupine krajín, ktoré spolupracujú, ale aj medzi sebou súperia. Mocenské štruktúry by sa potom neustále menili a hrozba konfliktu by bola tiež permanentná.
Federácia je v súčasnej dobe nemysliteľná. Ani tretia možnosť je nepravdepodobná, pretože Európa by sa v takom prípade vzdala všetkého, čo získala vďaka desaťročiam integrácie. Najpravdepodobnejšie teda je nejaká verzia druhej možnosti. A isté je, že súčasná štruktúra moci v Európe je kvôli utečeneckej a finančnej kríze neudržateľná.
Komentár bol zverejnený na webe patria.cz