Štáty nevládnu svetu, Goldman Sachs vládne svetu, vyhlásil slávne Alesio Rastani v roku 2011. Hľadiac na produkciu reálnej ekonomiky a na imanie vytvorené finančným trhom môžeme jeho tvrdenie vnímať ako podložené, dokonca viac ako pravdivé. V roku 2007 reálna globálna ekonomika produkovala zhruba 66 biliónov dolárov (globálny HDP), zatiaľ čo hodnota finančného sektora predstavovala až 516 biliónov dolárov. V nasledujúcich rokoch, pokým reálna ekonomika stagnovala, finančný sektor rástol naďalej. Ekonomická kríza nemala správny účinok a bubliny sa tvoria naďalej. Nielen z historického pohľadu, ale aj z ekonomického hľadiska je tento trend neudržateľný. Konzekvenciou tohto stavu je len krach a kríza. Otázka, ktorá sa nám ponúka je, čo je potrebné na opätovné nastolenie relatívneho rastu a blahobytu.
Kolúzia medzi finančnými inštitúciami
Neefektívna regulácia bankového sektora spolu s nedôverou prevládajúcou na finančnom trhu donútila najväčšie banky vydať sa cestou protiprávnych kartelov. V októbri 2011 Európska komisia začala vyšetrovanie finančných inštitúcií, ktoré disponujú derivátmi napojenými na EURIBOR. O necelý rok od tohto momentu americké a britské autority pokutovali Barclays Bank za manipuláciu EURIBOR-u a LIBOR-u. Jej výkonný riaditeľ Bob Diamond sám priznal, že Barclays vykonala vedomé rozhodnutie pri falšovaní sadzieb LIBOR, aby ochránila banku v dobe finančnej krízy a nestability. Barclays nebola jedinou bankou zapletenou v kauze LIBOR. Okrem mnohých ďalších, švajčiarska UBS AG využila kolúziu a manipuláciu štandardných sadzieb (benchmark rates) s cieľom profitu. Kapitalizmom požadované trhové súperenie je jednoducho z krátkodobého hľadiska v čase finančnej krízy neželaným prvkom. Tí porazení (ako napr. Lehman Brothers) by mohli ľahko so sebou stiahnuť aj víťazov. Inými slovami, jedine spolupráca a kolúzia je racionálnou odpoveďou na krízu.
Navyše, ak štát nie je schopný garantovať bezpečnosť pre ekonomické subjekty na trhu, sú tieto subjekty prinútené vytvoriť vlastné záruky (opatrenia). Takáto bezpečnosť je momentálne sprostredkovaná len pre vyvolenú finančnú oligarchiu, ktorá pokračuje vo svojom „kasíno kapitalizme“ a vytvára tak nezdravé imanie. Tento postup „riešenia“ ekonomickej krízy vedie len k vytvoreniu ďalšej bubliny. Otázkou však zostáva, čo nastane, keď táto bublina, ktorá je podstatne väčšia ako tá z roku 2007, praskne. Problematika sociálnych zmien bola zatiaľ spomínaná iba okrajovo.
Bank for International Settlements schválila skupinu „nedotknuteľných“ bánk, ktoré sú považované za príliš veľké, aby zbankrotovali (too-big-to-fall). Tento krok, spolu s odkladaním nového balíka medzinárodnej bankovej regulácie, známeho ako Basel III, povoľuje finančnému sektoru kumulovať čoraz viac peňazí. Napriek jasným signálom, že takýto rast možno považovať za neudržateľný fenomén, majúci za následok finančnú krízu, súčasný súčet globálnych finančných produktov (OTC, deriváty, atď.) poukazuje na rastúcu hodnotu, momentálne presahujúcu viac ako 700 biliónov dolárov. To predstavuje podstatný nárast spred obdobia krízy a takýto trend môže mať iba jeden záver. Ešte väčší krach a následnú krízu.
Nutnosť krízy
Ekonomický rast a rozvoj ako taký je podľa Roberta J. Gordona unikátnou epizódou posledných 250 rokov. Jej počiatok je možné pripísať k začiatku industriálnej revolúcie v šesťdesiatych rokoch 18. storočia. Toto obdobie je taktiež prvou vlnou technologickej revolúcie. Táto a aj následné vlny (surges): vlna parnej sily a železníc (1829), železiarstva a ťažkého strojárstva (1875), a vlna ropy, automobilov a masovej výroby (1908), boli obdobiami inštalácie kapitálu vytvoreného novými technológiami, cyklicky sa končiacej pádom. Prvá industriálna vlna a s ňou spojená kanálová mánia alebo taktiež aj následná železničná vlna skončili panikou a krachom. Vlna železiarstva a ťažkého strojárstva, vďaka ktorej Londýn financoval mnoho rozvojových projektov v južnej hemisfére, skončila množstvom finančných kolapsov v rozvojových krajinách. Podobne, veľká depresia ukončila vlnu masovej výroby. Avšak, v každom z týchto prípadov nasledovala doba charakterizovaná rozmachom nahromadeného ekonomického potenciálu, tzv. zlatá doba (golden age) alebo doba rozmachu, kde štátna regulácia umožnila pomerne rovnomerný rozptyl kapitálu a bohatstva. Inými slovami, každou ďalšou vlnou sa priepasť medzi najchudobnejšími a najbohatšími zužovala. Čo však v súčasnosti vyžaduje našu pozornosť je spôsob, akým nastal presun z doby inštalácie na dobu rozmachu, alebo, inak povedané, presun z doby bublín do obdobia rozmachu.
Carlota Perez, (2009), The double bubble at the turn of the century: technological roots and structural implications, Cambridge Journal of Economics, Vol.33, No.4, pp.779-805xx
Čo za krízu?
Ako som už spomínal, zmena jednotlivých dôb bola vždy poznačená ekonomickou recesiou a hospodárskym úpadkom. História poukazuje na ďalší fenomén spojený s obdobím ekonomických zmien a návratom silného štátu. Týmto javom je konflikt v podobe vojny a revolúcie. Prvá industriálna vlna bola ukončená početnými konfliktmi na európskom kontinente: francúzskou revolúciou, ako aj anglicko-španielskou a anglicko-francúzskou vojnou. Vlna železníc a s ňou spojená doba ekonomického rozmachu v Európe, narazila na revolúcie v rokoch 1847 – 1848, ktoré neminuli dokonca ani oblasť Slovenska. Tretia vlna spoznala konflikty globálnejšieho charakteru: povstanie boxerov, druhá búrska vojna či španielsko-americká vojna. V neposlednom rade aj vlna automobilového priemyslu a masovej výroby (tzv. fordizmu) sa skončila veľkým krachom na čierny utorok, 29. októbra 1929. Následný nástup nacionalizmu a fašizmu bol len krátkodobý liek umožňujúci ekonomický rozmach. Doba sociálneho rozmachu nastala až po ukončení vojny.
Spoločným nepriateľom štátov sa stala ekonomická degradácia. Zo sociálneho hľadiska je devastácia ľudského, ako aj materiálneho kapitálu vedúcim faktorom riadiacim nielen ekonomickú depresiu, ale aj vojnový konflikt. Dôkazom toho je napríklad súčasná situácia v Grécku, ktorej tvrdé sociálne dosahy boli zdokumentované v Lancet Report z roku 2011. Smutným faktom je, že krutosť otvoreného konfliktu a s ňou spojená deštrukcia pre mocenské a materiálne ciele bola doposiaľ vždy prostriedkom i riešením zosilnenia štátnej správy nad ekonomikou. Rooseveltovu Novú dohodu (New Deal) vehementne odmietal súkromný sektor, ktorý sa bránil, že takáto intervencia štátu je formou komunizmu. Až druhá svetová vojna a jej ukončenie umožnili „spoluprácu“ medzi štátom a priemyslom a následne zabezpečili sprostredkovanie nástupu sociálneho štátu (welfare state) a Keynesovej ekonomiky. Inými slovami, trauma z vojnového konfliktu narušila prevládajúcu kontinuitu a umožnila nástup doby rozmachu.
Zlatá „zelená“ doba
Charakteristiky zlatej doby, potrebné pre rozmach súčasnej vlny technologickej revolúcie, sú dávno známe. Je to predovšetkým schopnosť zabezpečiť udržateľný rozvoj (sustainable development) a zameranie pozornosti na tzv. zelenú ekonomiku. Prírodné zdroje sú predsa len limitované a súčasné tempo konzumácie poukazuje na neudržateľnosť nastolenej situácie. Na základe týchto zavedených pomerov je možné konštatovať, že ďalšia vojna, či už studená alebo horúca, bude bojom o prírodné zdroje. Tento konflikt už odštartoval. Čína a Japonsko súperia o zdanlivo zanedbateľné súostrovie nachádzajúce sa v Tichomorí. Podobne sa aj ruská armáda postupne strategicky presúva smerom k Arktíde. Oba regióny sú zdrojmi veľkého nerastného bohatstva. Afrika sa rýchlo môže stať ďalším bodom záujmu.
Presun z doby rozmachu do doby novej inštalácie bol vždy fenomén charakterizovaný postupným prelínaním sa starej technologickej vlny s novou. Inými slovami, postupný nástup novej technologickej inovácie umožnil postupné vystriedanie starých technológií s novými a ich ovplyvnenie výroby a následne ekonomiky. Je takýto celkom pokojný a postupný presun možný aj opačným smerom? Budú štáty schopné spolupráce na globálnej úrovni a tie vyspelejšie obmedzia svoj agresívny rast a konzumáciu na úkor ostatných? Blízka budúcnosť ukáže, či sme skutočne schopní poučiť sa z histórie a vyhnúť sa konfliktu.