V článku „Čomu vďačí Nemecko za svoj úspech“ som sa venoval nemeckej ekonomike a jej vysokej miere úspor.
Úspory sa definujú ako to, čo sa nespotrebuje, teda rozdiel medzi celkovou produkciou tovarov a služieb a celkovou spotrebou. To sú národné úspory.
Ak ekonomika vyrobí viac, ako spotrebuje, považuje sa tento rozdiel za úspory. Z predošlého článku vieme, že vďaka znižovaniu mzdových nákladov sa podarilo krajine skresať domáci dopyt a naopak zvýšiť dopyt po svojich tovaroch zo zahraničia.
Výsledkom je vysoká miera úspor, ktorá sa považuje za indikátor sily ekonomiky. Mieru celkových úspor ale nemôžeme zamieňať s mierou úspor domácností, čo sa často deje. O Nemcoch sa hovorí, že za svoj ekonomický úspech vďačia hlavne tomu, že veľa sporia.
Podobne by sme to ale mohli povedať aj o Číne. Miera úspor je tam obrovská, no domácnosti z nej nemajú nič, pretože úspory tvoria firmy a štát. Je to rovnako aj v Nemecku? Ak sa pozrieme na štatistiky zistíme, že z celkovej miery úspor Nemecka v roku 2012 na úrovni 24,2% HDP bola miera úspor domácností len 10,3%, teda ani nie polovičná. V Číne je miera úspor až na 55%, no domácnosti majú mieru úspor len na 20% (dáta svetovej banky za rok 2008; kým miera úspor za posledných 10 rokov ostala stabilná, domáca spotreba klesala).
Čo tieto čísla znamenajú? Jednoducho to, že najväčšie úspory tvoril korporátny sektor a teda jeho kapitál rástol. Na tom samozrejme nie je nič neobvyklé, ak domácnosti majú nakúpené akcie firiem a investovali.
Napríklad v US má expozíciu voči akciám viac ako polovica Američanov. Naproti tomu v Nemecku len 15% obyvateľov vlastní akcie a z časti sa prekrývajúcich 21% Nemcov má zdroje zainvestované v podielových fondoch; a to pri rekordných úrovniach nemeckého akciového trhu. Väčšina Nemcov stále preferuje sporenie na vkladných knižkách (Sparbücher), ktoré za posledných 5 rokov zarobili len 3,1%.
Ešte zaujímavejšie závery môžeme nájsť v reporte ECB o bohatstve domácností z roku 2010. Podľa neho majú Nemci mediánový ročný príjem vysoký, no mediánové čisté bohatstvo domácností je najnižšie zo sledovaných krajín na 51,4 tis. euro. Môže za to nízka miera vlastnenia nehnuteľností, ale aj nízka expozícia voči akciovému trhu.
Tieto dáta boli aj pre mňa veľkým prekvapením a ukazujú, že tzv. nemecká cesta, teda preferencia exportu na úkor domácej spotreby, nie je pre domácnosti najlepšia stratégia. Firmy a ich vlastníci sú samozrejme nadšený, no bežný občan Nemecka asi veľké výhody z exportného boomu necíti. A keď importujúce krajiny znížia dopyt po tovaroch z iných krajín, Nemecko má veľký problém. Preto je tu stále priestor na to, aby Nemecko v horizonte ďalších rokov zažilo stratenú dekádu ako všetky ostatné krajiny, ktoré museli prejsť z ekonomiky založenej na exporte na ekonomiku založenú na domácom dopyte.