Počas finančnej krízy sa na stabilizáciu trhov ako aj reálnej ekonomiky použila vo väčšine krajín menová ako aj fiškálna politika. Každá z nich má svoje výhody ako aj nevýhody. O menovej politike, konkrétne kvantitatívnom uvoľňovaní, napísal výborný komentár Ambrose Evans-Prichard pre denník Telegraph a preto som sa ho rozhodol preložiť a sprístupniť aj nášmu publiku. Reakcia na komentár boli pomerne rozporuplné a preto by som rád teraz napísal tiež svoj názor na menovú politiku.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že menová politika pracuje s reálnou ekonomikou kanálom úverov a finančného sektora. Centrálne banky urobili z menovej politiky nástroj na operatívne riadenie ekonomiky, čím sa z nej stal cyklický nástroj a pomohol vytvoriť ekonomický model založený na aktívach (asset bubbles economy). Pracuje nasledovne: ak ekonomika začne spomaľovať alebo skĺzne do recesie, centrálna banka zníži základnú úrokovú sadzbu, aby začala stimulovať ekonomický rast. Výsledkom je expanzia úverov, ktoré následne podporujú nové investície alebo spotrebu. Keď je následne expanzia príliš silná a spôsobuje infláciu, začína centrálna banka uťahovať menovú politiku, čím najčastejšie spôsobí nové spomalenie ekonomiky a často aj novú recesiu. Takto sa opakuje cyklus vyšších a nízkych úrokových sadzieb. Menová politika je totižto oveľa rýchlejšia než fiškálna politika. Asi ťažko by sme si vedeli predstaviť, ak by vláda operatívne menila výdavkovú alebo daňovú politiku vo veľmi krátkom období.
Efekt tohto cyklu vidíme hlavne na cenách aktív (dlhopisy, akcie, nehnuteľnosti), na reálnej ekonomike je efekt menovej politiky vidieť len nepriamo. Počas ostatných 60 rokov fungoval v US ekonomike neustále tento cyklus menovej politiky, no problémom bolo, že otázka naakumulovaného dlhu sa nikdy neriešila. Počas recesie síce dlh klesal, no nikdy nie tak, aby vymazal obdobie predchádzajúcej expanzie. Tento proces sa zvykne nazývať supercyklom dlhu.
Veľká recesia, ktorá začala v roku 2008, poukázala na potrebu deleveragingu, teda zníženia dlhu. Finančným trhom pri znižovaní dlhu vo veľkej miere pomohlo kvantitatívne uvoľňovanie menovej politiky, hlavne prvé kolo QE z konca roka 2008. Bez neho by veľa subjektov finančného trhu situáciu nezvládlo.
Fed sa ale rozhodol, že kvantitatívne uvoľňovanie a politiku nízkych úrokových sadzieb použije aj na riešenie otázky štrukturálnej nezamestnanosti a hlboko podpriemernej ekonomickej obnovy, ktoré Veľká recesia nastolila. V tejto oblasti má ale menová politika len veľmi malý vplyv a dokázala len to, čo doteraz: zvýšiť ceny aktív.
Dostávame sa tak opäť k nosnej téme menovej politiky: vyvolávanie bublín. To, že úrokové sadzby sú dlhodobo veľmi nízke, pomohlo ich vzniku. Na to, že US ekonomika jednoducho potrebuje, poukázal aj neúspešný adept na post prezidenta Fedu Larry Summers. Ten povedal, že všetky posledné expanzie US ekonomiky boli ťahané bublinou (realitná bublina, technologická bublina, bublina na trhu komerčných realít atď.) S touto politikou samozrejme nesúhlasí, len upozorňuje na to, ako doteraz model „bublinovej ekonomiky“ fungoval.
Vidíme tak, že menová politika, ktorá bola liekom na krízu spôsobená deleveragingom a rastom nedôvery na finančných trhoch, tak je samotným jedom, ktorý krízu spôsobil. Obrovské množstvo naakumulovaného dlhu je stále veľkým problémom. Kým štáty sa dokážu zo svojich problémov dostať cez finančnú represiu (krajiny, ktoré majú vlastnú menovú politiku), domácnosti musia svoje problémy riešiť uťahovaním opaskov.
Menová politika je v tejto oblasti málu účinná a dokonca nebezpečná, ak by spôsobila ešte väčšiu bublinu, s ktorou by súvisel ďalší rast neproduktívneho dlhu.
Samotný dlh domácností nie je jediným kľúčovým problémom väčšiny vyspelých ekonomík. Problémom je aj spomínaná štrukturálna nezamestnanosť a nízke investície korporátneho sektora. Firmy totiž myslia krátkozrako a skôr než napĺňanie dlhodobých ziskových cieľov ich zaujíma otázka rastu cien akcií a z toho plynúce vyššie bonusy pre manažment.
Najpreferovanejším riešením je samozrejme ekonomický rast, no ten nie je politikou, ktorá sa uplatňuje mávnutím čarovného prútika v Bielom Dome alebo Brusseli, ale proces, na ktorom musia participovať milióny ekonomických subjektov.
Späť k úvodu. Kvantitatívne uvoľňovanie malo svoj zmysel. Bubliny zatiaľ nespôsobilo, no dlhodobo nízka menová politika, ktorú Fed plánuje udržať ešte dlhý čas, môže neskôr spôsobiť veľké problémy, ktorý odstránenie sa stane nákladnejšie.