Právo
Vyzdvihovanie Vladimíra Špidlu do nebies - strkanie Václava Klausa do pekla. Táto dvojaktovka sa v českej tlači hrá už viac ako dva týždne a je najvyšší čas stiahnuť ju z repertoáru. Obsah nenáročného dielka je prostučký: českému premiérovi sa pri ceste do Washingtonu dostalo od prezidenta Busha prijatia takmer triumfálneho, zatiaľ čo prezident Klaus je svojím americkým náprotivkom odstrkovaný do úzadia. Václav Klaus si svoju pozíciu vyslúžil poctivo a sám. Jeho odpor k americkej vojne proti Saddámovi bol úplne legitímny a Bush by ho azda prežil. Klaus sa však navyše dopustil chyby, ktorá by sa nedala odpustiť ani poslednému úradníkovi na ministerstve zahraničia. Najprv totiž prirovnal iba teoreticky možné americké základne v Česku k základniam sovietskym pred rokom 1989, a potom už úplne popustil uzdu svojej arogancii. V rozhovore s americkým veľvyslancom mal totiž povedať, že ak Američania nájdu v Iraku zbrane hromadného ničenia, budú to tie, ktoré tam Američania sami podstrčia. Niečo také muselo uraziť. Nielen superveľmoc USA. Urazilo by to akýkoľvek bezvýznamný miništát. Český prezident jednoducho totálne ľudsky a politicky zlyhal.
(Na nebo zdvíhanie, do pekla strkanie, Jiří Hanák, 2. 8.)
Le Figaro
Tri veľké francúzske podniky sa chystajú na prechod pod zahraničnú kontrolu: Pechiney, Renault a Vivendi. Francúzsky štát, ktorý čelí nepríjemnej konjunktúrnej situácii, predáva takmer "rodinné striebro" len aby sa pokúsil zredukovať rozpočtový deficit v roku 2003. Na prvý pohľad tieto tri operácie nič nespája. Všetky však signalizujú koniec francúzskeho kapitalizmu. Hlupáci povedia - tým lepšie. Druhí vedia, že ide o strategický zlom. Zjavne strácame iba "provincie" ekonomického rozvoja. V skutočnosti sa chystá masívny únik kvalifikovaných pracovných miest.
(Koniec francúzskeho kapitalizmu?, Christian Saint-Etienne, 1. 8.)