Finančné tsunami, ktoré na devízových trhoch spôsobilo nedávne skokové posilnenie kurzu švajčiarskeho franku, zanechalo v mnohých krajinách strednej Európy hlboké rany a na Balkáne dokonca vyhnalo zúfalých dlžníkov do ulíc. Kde sa stala chyba?
Zopakujme si najskôr, čo sa vlastne v polovici januára stalo. Po oznámení švajčiarskej centrálnej banky, že ukončuje tri roky trvajúce intervencie na devízovom trhu a necháva kurz franku napospas trhovým silám, reagoval kurz EUR/CHF prudkou zmenou z úrovne 1,20 na približne 1,00, pričom obdobný prepad kurzu voči franku zasiahol všetky stredoeurópske meny. Prakticky okamžite sa začali objavovať prvé odhady strát, ktoré tento živel napáchal. Zasväteným bolo už vtedy jasné, že okrem devízových obchodníkov či špekulantov, ktorí mali vsadené na oslabenie franku, budú medzi početnými obeťami aj tí, ktorí si v tejto mene požičali. Iróniou osudu bolo, že v našich zemepisných šírkach to boli, možno pre niekoho prekvapivo, hlavne domácnosti túžiace po vlastnom bývaní.
V prvom momente sa všetky oči upreli na Maďarsko, kde v čase konjunktúry a chronicky vysokej inflácie boli retailové pôžičky na bývanie vo švajčiarskych frankoch veľmi populárne (cca. 10 mld. EUR v roku 2014). S nutnou dávkou šťastia však tentokrát maďarskí dlžníci vyviazli so zdravou kožou. Už predchádzajúcim zosunom kurzu forintu voči franku (medzi rokmi 2007 a 2014 sa kurz prepadol o viac ako 50%) zbedačených dlžníkov od ďalších strát zachránilo rozhodnutie vlády konvertovať všetky cudzomenové retailové úvery na bývanie do domácej meny, čo sa prakticky udialo v novembri 2014.
Na rozdiel od našich južných susedov však už státisíce domácností v Poľsku, Rakúsku a hlavne na Balkáne také šťastie nemali. V polovici januára tak ich dlhy vyjadrené v domácej mene prakticky zo dňa na deň narástli asi o 15%. Keďže gro predstavovali dlhodobé úvery na bývanie, skutočný šok dlžníkom priniesli až nanovo prepočítané anuitné splátky, ktoré z mesiaca na mesiac poskočili aj o niekoľko desiatok percent. Núdza nebola o zúfalé príbehy ľudí, ktorých zostatok úveru po niekoľkých rokoch splácania bol dokonca vyšší ako na jeho začiatku, či prípady, keď aktuálna trhová cena pred rokmi kúpenej nehnuteľnosti bola nižšia ako zostatok splácanej pôžičky. Pri pohľade na miešajúcu sa zlosť s beznádejou sa pochopiteľne natíska otázka - kto za to všetko môže?
I keď sú drobní dlžníci v tomto prípade tými najmenej sofistikovanými, boli to práve oni, ktorí mohli urobiť pre svoju ochranu najviac. Keď už pre nič iné, tak pre poučenie a značné finančné straty, ktoré im silnejúci frank uštedril už v rokoch 2008-2009. Lenže za viac ako päť rokov neurobili pre elimináciu kurzového rizika prakticky nič. Kľúč k ich zdanlivo nepochopiteľnému správaniu poskytuje priznanie jedného slovinského dlžníka, ktorý pre médiá uviedol, že neurobil nič, lebo čakal, že sa situácia vráti do „normálu“ a slabší kurz franku mu pomôže časť dlhu vymazať.
Mimo obliga ale nie sú ani banky, i keď ich pozícia určite nebola jednoduchá. Priznajme si, že presvedčiť dlžníkov, aby dobrovoľne konvertovali „lacné“ devízové úvery na zaručene drahšie pôžičky v domácej mene, by bola pre banky zrejme syzifovská úloha. Lenže počuť nebol ani ich hlasný apel na domáce autority, aby sa spoločne problémom kurzového rizika domácností zaoberali a eliminovali ho. Bola to pritom skoro ich povinnosť, keďže si na výraznom vzostupe nesplácaných cudzomenových hypoték po roku 2008 v praxi overili, že retailoví klienti si skutočnosť, že nižšie splátky sú vykúpené vyšším rizikom, sotva uvedomovali.
No a medzi tých, ktorí mohli a skoro nič neurobili, patria tiež všetky inštitúcie, ktoré majú v popise práce či už dohľad nad finančným trhom alebo blaho spotrebiteľa. O tom, akému riziku sa vystavuje veriteľ i dlžník v prípade, keď sú jeho záväzky v inej mene ako príjmy, totiž vedeli nielen z učebníc ekonómie ale aj z nedávnej skúsenosti. Napriek tomu, s výnimkou Rakúska, ktoré poskytovanie populárnych „exotických“ hypoték zastavilo už v roku 2008, tento problém trestuhodne podcenili alebo prehliadali.
Budíčkom sa pre všetkých stalo až spomínané rozhodnutie švajčiarskej centrálnej banky. To, že roky zanedbávaný problém nie je možné uspokojivo vyriešiť z večera do rána, dokumentuje plejáda zlých a ešte horších riešení, s ktorými sa poponáhľali hlavne politici. Prvoplánové a ekonomickú realitu úplne ignorujúce riešenie (administratívne zmrazenie kurzu na úrovni pred 15. januárom), k akému sa odhodlala chorvátska vláda, je toho odstrašujúcim príkladom.
Čas, rovnako ako škody, ktoré skoková zmena kurzu napáchala, už nie je možné vrátiť späť. Je však nutné sa z nich poučiť a hlavne zabrániť ich opakovaniu. Jediným dlhodobo obhájiteľným riešením je pritom bezpodmienečná konverzia všetkých devízových úverov do domácej meny, ktorá by sa týkala všetkých domácností, ktoré nemajú v danej cudzej mene stály, preukázateľný príjem. Verme, že februárové mierne oslabenie kurzu švajčiarskeho franku opäť neuspí všetkých zainteresovaných a títo aj za cenu nevyhnutných obetí prinesú zadlženým domácnostiam na Balkáne, v Poľsku či Rakúsku konečne pokojnejší spánok.