Bez zaujímavosti nebude ani rast japonského produktu, z Európy nám naopak veľa významných informácií nepríde. Aj keď napríklad taká na piatok naplánovaná spotrebiteľská dôvera poskytne ďalší kameň do mozaiky vzťahu medzi defláciou / dezinfláciou a spotrebou. Pozornosť čitateľa by som napriek tomu dnes chcel obrátiť predovšetkým k "Friedmanovskému" ohliadnutiu za vývojom produktu eurozóny.
Vývoj produktu eurozóny (q/q ar) zhŕňa nasledujúci graf. A vedľa neho je vyznačený aj medziročný rast peňažného agregátu M1 ( bankovky, mince a neterminované vklady v komerčných bankách (najlikvidnejšie)) a história jasne ukazuje prečo: Ide o pomerne slušný vedúci indikátor. Rast HDP v druhom štvrťroku tak na jednu stranu vyvoláva určité rozpaky.
Na druhú stranu je z grafu vidieť, že "monetárne" faktory naznačujú pomerne znateľné zlepšenie. Bude teda veľmi zaujímavé sledovať, či sa aj tentoraz potvrdí predikčná sila M1, alebo nie. Ak by sa skutočne potvrdila, čaká nás veľmi pozitívne prekvapenie, ktoré by sa mohlo prejaviť aj na akciových trhoch. Európske akciové trhy totiž stále čakajú na využitie svojho ziskového potenciálu daného tým, že zisky korporátneho sektora sú (na rozdiel od USA) stále znateľne pod predchádzajúcimi maximami.
Eurozóna potrebuje ako cyklické vzopätie dopytu, tak zmeny na strane ponuky. Popísaný vývoj okolo M1 spadá do prvej kategórie a aj jeho sa týka takmer všadeprítomný mechanizmus sebanaplňujúceho sa proroctva: Na monetárny povrázok sa tlačiť nedá, ale dá sa pomôcť tomu, aby na neho začal súkromný (popr. vládny) sektor z druhej strany ťahať. Podľa grafu to vyzerá, že sa snáď darí.
Friedmanovská Európa
V eurozóne sa podľa obrázku takmer zdá, že môžeme o stupeň posunúť Friedmanovú známu "poučku" a zmeniť ju na "rast eurozóny je vždy a všade monetárnym javom". To by však v ekonomike sužovanej významnými štrukturálnymi problémami bolo predsa len asi príliš silné vyhlásenie. Avšak nedávno som narazil na nie príliš známy citát od Miltona Friedmana, ktorý sa týka aj samotného jadra štrukturálnych problémov ekonomík - teda ochoty a schopnosti meniť veci k lepšiemu. Voľne preložený by znel takto:
"Nedomnievam sa, že riešením našich problémov je obyčajné zvolenie tých správnych ľudí. Dôležité je vytvoriť politické prostredie, ktoré bude odmeňovať zlé politiky za to, že urobia dobrú vec. Ak nebudú zlí ľudia ťažiť z toho, že robia správne veci, nebudú ich robiť ani tí dobrí ľudia. Ak by sa o to pokúsili, hneď by stratili svoje pozície ".
Friedman sa ako zástanca QE (kvantitatívneho uvoľňovania) a podobných programov ani zďaleka nestaral len o monetárnu stranu ekonomiky. Ja sám verím tomu, že máme presne také politiky, aké si zaslúžime (oni sú my, my sme oni). To implikuje pre hľadača rýchlych riešení smutný záver: Zmena bude pomalá, až sa zmeníme "my", zmenia sa aj "oni". Na zmeny v systéme moc neverím - demokracia a kapitalizmus sú tým najlepším, ale jazdiť ako prasa sa dá aj s Mercedesom. Aj keď niekto bude neustále tvrdiť, že sa všetko zlepší návratom k Trabantu.
Teraz ide o to, čo pán Friedman myslel oným odlišným politickým prostredím. Nejaké nové nastavenie systému (napr. Iný systém volieb)? Alebo mal na mysli "mäkké" prenastavenie systému - teda nič iné než to, ako sa správame a čo preferujeme my sami (tj. moje tézy)? Neviem, ale napriek tomu považujem za veľmi prínosné uvažovať o situácii tak, že "zlí ľudia musia začať robiť dobré veci". Okrem iného sa tým vyhneme nerealistickému snívaniu a hľadaniu vodcov s jednoduchými riešeniami. Platí do od Bruselu až po Prahu.
Komentár bol zverejnený na webe patria.cz