1666 bol rok, keď to všetko začalo. Karol II. vystrašený z občianskej vojny sa rozhodol k nevídanému kroku – dal kontrolu tvorby peňazí do súkromných rúk. O pár rokov neskôr vznikla Bank of England, ktorá dokázala požičiavať kráľovi za polovičnú cenu – moderné bankovníctvo bolo na svete.
Problém sa ale už čoskoro ukázal na bubline Južných morí. V modernom bankovníctve sú to banky, ktoré tvoria peniaze. Väčšina peňazí existuje vo forme úverov, nie hotovosti. A keďže banky môžu rozdávať úvery, ktoré sú kryté iba minimálnou hotovosťou (rezervami), neexistuje žiadny limit pre množstvo poskytnutých úverov. Ekonomika je odkázaná na bubliny nadmerného dlhu.
Paradoxne však s veľkosťou devastačných kreditných kríz rástla aj moc samotných bánk. A na konci minulého storočia to boli komerčné banky, ktoré prakticky určovali pravidlá. A to až do kolapsu v roku 2008, keď sa ukázalo ako málo skutočného kapitálu stojí za biliónovými úvermi.
To primälo viacero inštitúcii (ako napríklad MMF) hľadať lepšie alternatívy. A mnoho z nich skončilo návratom k pôvodnému princípu bankovníctva – k ochrane a sprostredkovaniu kapitálu. Bankár by nemal byť človek, ktorý rozdáva úvery, ale ten, ktorý spája majiteľov kapitálu s tými, ktorí si ho potrebujú požičať. To by znamenalo koniec rezervného bankovníctva.
A práve tento princíp by radi uzákonili vo Švajčiarsku, keď sa pod iniciatívu „Vollgeld“ podpísalo už viac ako 100,000 občanov. Znamená to, že vláda musí do 18 mesiacov vypísať na túto tému referendum. Pre komerčné banky by v prípade úspechu len sotva existoval desivejší scenár.
Úspech referenda je však neistý. Minulý rok krajina jednoznačne odmietla navýšenie krytia monetárnej bázy zlatom zo súčasných 7% na 20%. Ale zákaz rezervného bankovníctva by predsa len mohol byť pre ľudí atraktívnejší. A to z dôvodu, že tvorbu peňazí by po 300 rokoch opäť prevzal štát. Centrálna banka tá by ekonomike dodávala toľko peňazí, koľko by bolo treba.
O niečom podobnom nerozmýšľa iba Švajčiarsko, ale aj Island. A ak bude problém s bankovým sektorom pokračovať – zisky sa privatizujú, no straty socializujú - neostane to iba pri týchto dvoch krajinách. Možnosť, že by peniaze tvorila vláda bude pre mnohých politikov veľkým lákadlom.
Ale bolo by naivné si myslieť, že takýto systém by raz a navždy vyriešil ekonomické krízy. V podstate by nespravil nič iné, iba by zmenil redistribúciu majetku v spoločnosti. Každé nové peniaze, a je jedno akým spôsobom vzniknú, spôsobujú presun majetku od jednej skupiny k druhej. V tomto prípade by to nebol presun do súkromných ale štátnych rúk.
Veľké ekonomické krízy vznikajú tak, že úzka skupina ľudí má moc vytvárať peniaze. Tým pomocou inflácie okráda ostatných. A čím lepšie sa jej to darí, tým viac to chce robiť. Stabilita v tomto systéme neexistuje. Je jedno, či peniaze vytvára úzka skupina bankárov či politikov – výsledok bude rovnaký.
Zdá sa, že jediným skutočným riešením je pravý opak – aby peniaze mohol vyrábať každý. Aby sa vytvoril trh peňazí, kde prežijú iba tie formy, ktoré sú najdôveryhodnejšie. Pretože iba tam, kde existuje trh, existuje boj o prežitie – iba tam existuje progres.
Autor je analytik Trim Broker.