Takmer zároveň, keď sa v Kodani rozhodovalo o rozšírení Európskej únie, v Čechách a na Slovensku sa udiali dve zdanlivo so summitom EÚ nesúvisiace politické udalosti. Z politickej scény v Čechách pomaly ale isto mizne profesor Václav Klaus a na Slovensku sa zrejme schyľuje k definitívnemu odchodu Vladimíra Mečiara z politiky. Prehra Klausa na sneme ODS je zlým signálom aj pokiaľ ide o jeho zálusk na prezidentské kreslo na Hradčanoch. Cez víkend tiež zadunelo na bratislavskom Vodnom vrchu, keď sa Vojtech Tkáč rozhodol povedať šéfovi HZDS definitívne -- tak dosť! Súmrak politickej kariéry dvoch mužov, ktorí rozdelili bývalé Česko-Slovensko, týchto aktérov budovania nových hraníc v čase, keď sa v Bruseli kládli základy na ich zmiznutie aj na slovensko-moravskom pomedzí, je možno akýmsi vyšším druhom trestu dejín. Akoby sa tu materializoval pojem ducha dejín z filozofie dejín nemecko-francúzskej školy. Bolo by nemiestne hrať sa dnes, ex post, na akýchsi vykladačov dejín, futurológov alebo prognostikov.
Dnes je totiž už faktom, že pre súčasníkov i budúce generácie a budúce dejiny Slovákov a Čechov sa s mestom Kodaň bude už navždy spájať udalosť, ktorej dosah si mnohí možno dnes ani neuvedomujú. Medzníky moderných dejín Európy sú neraz spojené s názvami rôznych jej miest -- Rím, Paríž, Brusel, Praha, Varšava, Viedeň či Bratislava -- každé z nich v konkrétnom čase dalo Európe kus z jej dejín. Vyjadrujú míľniky cesty, ktorou sa Európa vydala po skončení II. svetovej vojny. Na troskách Európy sa začalo so stavbou novej Európy -- spočiatku síce rozdelenej, ale dnes už blízko pred cieľom, o ktorom snívali mnohí. Za polstoročie sa tak jej východná ako aj západná časť menili. Kodaňský summit EÚ sprevádzali, ako každú udalosť, nielen vonkajšie -- viditeľné, ale aj vnútorné -- skryté udalosti a znaky. O tých prvých sa najviac hovorí v súvislosti s politikou a úlohou peňazí. Bude sa o tom hovoriť ešte dlho. Každý pohyb dejín je však vždy viac sprevádzaný navonok neviditeľnými, ale o to dôležitejšími udalosťami.
Je priehľadné a zrejmé, prečo sa peniaze stali navonok hlavným symbolom záverečných rokovaní o rozšírení EÚ. Je tiež otázkou, či sa práve peniaze nestanú onedlho aj kliatbou rozšírenia. V jednom možno tento tlak na peniaze zo strany niektorých kandidátskych krajín pochopiť. Za všetkých to s jemu vlastnou aroganciou vyjadril aj odchádzajúci český euroskeptik profesor Klaus keď povedal: "...oni nás už nepotrebujú, lebo dostali všetko aj bez nášho členstva v únii." Popravde povedané, je to zvláštna optika muža, ktorý nesie hlavnú zodpovednosť za to, že sa sám významne pričinil o to, aby "oni" -- rozumej krajiny EÚ, to všetko čo má na mysli, aj v ČR dostali. Iste, členstvo v Európskej únii je predovšetkým o ekonomike, trhu a peniazoch. Únia je však dnes už aj čosi viac -- ide o spoločenstvo štátov a národov, ich kultúr, ich identity a ich spoločnú obranu a bezpečnosť. Práve preto je dôležité, kto a ako oslovuje a bude oslovovať naďalej v tom-ktorom štáte zvyšok Európy. Slovensko malo naozaj šťastie, že tlmočníkom jeho záujmov bol Ján Figeľ -- on stelesňoval v Bruseli Slovensko. Skutočnosť, že sme v Kodani uspeli je predovšetkým víťazstvom jeho tichej, ale o to účinnejšej diplomacie.
StoryEditor