Európsky mocenský omyl

Európania majú vo veci jasno. Všetky krajiny by mali uznať, že pokojná sila -- Európska únia -- má morálne právo byť na medzinárodnej scéne politickým vodcom. Demokratickí vládcovia, totalitní páni i diktátori vrátane excentrikov, akým je líbyjský vodca Muammar Kaddáfí, by už mali konečne pochopiť, že je to jediná cesta: Európa by bola najlepšia globálna mocnosť.
Vlastne na tom nie je nič čudné. Európania, najmä v západnej časti kontinentu, majú niekoľko desaťročí skreslené predstavy o moci. Akoby sa zabudlo, že moc sa získava vždy na úkor niekoho iného. Neexistuje žiadne právo na moc ani na politické vedenie. Žiadna morálna autorita, ktorá by svojím vplyvom dávala svetu zmysel a organizovala jeho poriadok. Moc je vždy vybojovaná a reprezentuje niečí záujem. Pre ľudí je vždy lepšie, keď je onen záujem humánny a plodný, a nie ničivý alebo totalitný. Navyše, moc štátu alebo skupiny krajín nemožno ani dnes oddeliť od vojenskej moci.
Európania si však veľmi mýlia moc s ekonomickým vplyvom alebo s premisou, že viesť má ten, komu viac záleží na blahobyte a mieri. Je to krásna myšlienka, ale, bohužiaľ, utopická ako sen, že sociálna nespravodlivosť sa vyrieši znárodnením súkromného vlastníctva, zrušením peňazí a omší. Veď každý múdry človek musí vedieť, že kľúčom k všeobecnému prospechu je zodpovednosť. Utopisti tohto druhu si však nevedia poradiť s ľudskou povahou, ktorá všeobecný záujem často stavia za ten vlastný.
Ak Európania nechcú za svoju bezpečnosť platiť, nechápu, ako to na svete chodí a nemali by ašpirovať na nič, než na druhé husle inej globálnej superveľmoci. Vo vlastnom záujme.