Cenová regulácia a čo s ňou?

Bývalý predseda Protimonopolného úradu SR Ľubomír Dolgoš v článku (Môžem, ale nechcem, HN 30. 9.) podsúva problém cenovej regulácie v prípadoch dominantných subjektov do polohy chcenia či nechcenia. Škoda, že túto bezpochyby zaujímavú tému nepoňal naozaj vážne, vecne a argumentačne. V mojej reakcii sa pokúsim obrátiť tento problém z polohy invektív do vecnej roviny. Robím tak napriek tomu, že som túto problematiku podrobnejšie rozoberala už v článku Ochrana a regulácia sú rozdielne inštitúcie (HN 10. 9.). A robím tak znova nie kvôli Dolgošovi, ale kvôli čitateľovi novín, ktorý od odborníkov očakáva seriózny prístup a vecnú argumentáciu.
Existujúci právny stav v SR v zmysle zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách a platného zákona o ochrane hospodárskej súťaže nedáva PMÚ SR kompetencie cenového regulátora. Úrad môže dať svoje stanovisko k dominantnému postaveniu na relevantnom trhu. V mojom článku v HN 10. 9. som sa touto otázkou podrobnejšie zaoberala.
Aká je prax v iných krajinách? V USA súťažné inštitúcie vykorisťovateľské formy neprimeraných cien neriešia vôbec. Prax v EÚ napriek tomu, že neprimerané ceny (unfair price) sa v článku 82 uvádzajú ako možná forma zneužitia dominantného postavenia, je taká, že je minimálny počet prípadov, keď komisia do neprimeraných cien zasahovala a ešte menší počet tých prípadov, ktoré potvrdil súd. Je jasná tendencia presúvať reguláciu cien na špecifických regulátorov. V známom prípade United Brands súd zrušil rozhodnutie komisie v časti o neprimeraných cenách pre nedostatok dôkazov. V prípade SACEM II súd uviedol, že pri posudzovaní primeranosti ceny nie je možné vychádzať z výrobných nákladov vyšetrovanej firmy, pretože tie môžu byť v dominantnej firme už zveličené v dôsledku tzv. X-neefektívnosti. V prípade Ahmed Saeed označil za problematické rozloženie nákladov na jednotlivé služby. V prípade Parke Davis súd uviedol, že porovnanie cien patentovaných a nepatentovaných výrobkov v inom členskom štáte nie je dostatočným dôkazom pre neprimerané ceny. V prípade Renault sa súd vyjadril, že porovnanie cien výrobkov, chránených v zmysle duševného vlastníctva a nechránených, nemôže byť dôkazom neprimeranosti ceny, pretože nezohľadňuje náklady na inovácie a ochranu duševného vlastníctva.
Chcem tým len naznačiť, že aj v EÚ je zásah do neprimeraných cien minimálny a problematický, a teda to nie je otázka chcenia či nechcenia, respektíve otázka úradníckeho DNA (v zmysle terminológie Ľ. Dolgoša). V tomto smere by bola zaujímavá jeho odpoveď na otázku, prečo počas obdobia, keď bol predsedom úradu (v rokoch 1990 a 1991), úrad ani raz nezasiahol proti neprimeraným cenám dominantných subjektov, napriek tomu, že v uvedenom období bola štruktúra trhov veľmi koncentrovaná. Prečo teda úrad pod jeho vedením nekonal v prospech spotrebiteľov?
Problém posudzovania výšky cien zo strany súťažných inštitúcií je v tom, že ak budú konštatovať, že ceny sú neprimerané, musia povedať, aké majú na to dôkazy, a na druhej strane musia povedať, čo je teda primeraná výška ceny. Ak to povedia, stanú sa cenovým regulátorom.
V podmienkach trhovej ekonomiky preverovanie štruktúru ceny (jednotlivých položiek nákladov a zisku) z hľadiska ich primeranosti je vzhľadom na značnú informačnú asymetriu medzi orgánom, ktorý to robí a regulovaným subjektom, problematické. Aj preto sa akceptuje a považuje za efektívne riešenie, iba vo výnimočných prípadoch, ak dochádza k dlhodobému oslabeniu konkurencie, napríklad v prípade prirodzených monopolov.