Exministerka financií Brigita Schmögnerová, momentálne pôsobiaca ako výkonná tajomníčka EHK, poslala cez médiá odkaz všetkým protagonistom slovenskej politickej scény. Týka sa financovania politických strán, najmä volebnej kampane a v širšom zmysle slova celého terajšieho politického systému na Slovensku.
Ak si pozornejší pozorovateľ našskej politickej scény uvedomí, že súčasný volebný zákon umožňuje oficiálne vynaložiť na volebnú kampaň maximálne 12 miliónov korún, musí prinajmenšom dostať záchvat smiechu okorenený nie práve lichotivým ironickým komentárom. Poznajúc aspoň trochu ceny papiera, tlače, vysielacieho času rozhlasov a televízií, reklamných plôch a agentúr, potom sa tomu ani zamak nemožno čudovať.
Je už najvyšší čas túto anomáliu, ktorej cieľom bolo od samotného začiatku vytrieť radovým občanom zrak, prinajmenšom revidovať a prispôsobiť súčasným podmienkam mediálnej spoločnosti. Aj keď ceny na Slovensku nie sú ešte identické s cenami vo vyspelých západných demokraciách, tie výdavky, prezentované v správach politických strán, sú komické, dokonca trápne. Prezidentské voľby v USA sa v r. 2000 pohybovali už v intervale miliárd dolárov, kreslo senátora či poslanca rádovo v miliónoch či desiatkach miliónov. Lacnejšie je to v Nemecku, vo Francúzsku, Veľkej Británii či inde, pričom treba brať do úvahy aj veľkosť krajiny a počet obyvateľstva. Pri akýchkoľvek skromných kalkuláciách, väčšina našich politických parlamentných strán musela vysoko prekročiť limit daný zákonom, takže celá trojčlenka je iba imaginárna.
Nikde vo vyspelých krajinách nie sú politické strany schopné samofinancovania. Sú odkázané na sponzorov veľkých či menších, ktorí, samozrejme, po voľbách očakávajú splátky požičaného, najčastejšie ako zákazky štátneho a verejného sektora. Čoraz častejšie odhaľované menšie či väčšie škandály od Vladivostoku po Aljašku sú toho rukolapným dôkazom. Slovensko nevynímajúc.
Politická korupcia je sprievodným znakom všetkých demokratických krajín sveta. Vyplýva z toho, že strany či jednotlivci, uchádzajúci sa o politický post, až na malé výnimky samofinancovania z vlastného vrecka, musia hľadať zdroje na predvolebnú kampaň. A odlišujú sa len mierou transparentnosti a schopnosti samoočisty. Ale netreba si robiť prílišné ilúzie.
To však neznamená, že treba hádzať flintu do žita. Brigita Schmögnerová jasne odkázala domácim politickým protagonistom, že treba začať zmeny. Prvoradou je zmena zákona o financovaní politických strán, ktorý síce nebude nikdy dokonalý, ale treba ho prispôsobovať novým podmienkam a potrebám. Jej návrh zvýšiť príspevok štátu politickým stranám je však iba jednou z možností, ktorý však ani zďaleka nepokryje najnutnejšie potreby.
Je však prvým krokom v tomto smere. Ďalšie si budú vyžadovať nielen konsenzus hlavných protagonistov slovenskej politickej scény, ale najmä odvahu pozrieť sa pravde do očí. Vzhľadom na domáce pomery, ale i požiadavky našich budúcich partnerov je však už najvyšší čas nielen deklarovať dobré úmysly na poli boja proti korupcii všeobecne a politickej osobitne. Slovensko rýchlo prevzalo celý katalóg neduhov v tomto smere, ale úmyselne pozabudlo na zabudovanie brzdných a samoočistných mechanizmov.
StoryEditor