Chudoba vo svete -- priveľa nesplnených sľubov

V rokoch 1981 až 2001 sa podiel obyvateľov zemegule žijúcich v extrémnej chudobe definovanej ako jeden dolár denne znížil takmer o polovicu -- zo 40 na 21 percent. Prvýkrát v histórii klesol aj absolútny počet ľudí žijúcich za menej ako dolár denne vo všetkých rozvojových krajinách, a to z 1,5 miliardy ľudí v roku 1981 na 1,1 miliardy ľudí v roku 2001.
Je to úžasný pokrok. A je to tiež dôkaz, že cieľ znížiť chudobu z úrovne roku 1990 iba za 25 rokov na polovicu -- ako sa na ňom v roku 2000 dohodli vedúci svetoví predstavitelia -- sa splní.
Bližší pohľad na čísla odhaľuje obrovské nerovnosti. Celkový počet extrémne chudobných ľudí síce klesol, ale väčšina tohto zlepšenia pripadá na Čínu, kde sa HDP na obyvateľa od roku 1981 späťnásobil a počet extrémne chudobných sa tu znížil o 600 miliónov, na 200 miliónov osôb. Tento pokrok sa dosiahol najmä v prvej polovici 80. rokov, keď Čína podnikla prvé kroky na liberalizáciu ekonomiky na vidieku.
Rýchly rast zaznamenávala aj južná Ázia, najmä India. Absolútny počet extrémne chudobných tu klesal pomalšie vzhľadom na rýchly prírastok obyvateľstva. Oproti tomu v subsaharskej Afrike, vo východnej Európe a v Strednej Ázii sa chudoba dokonca zvýšila. Pätnásťpercentný pokles HDP na obyvateľa v subsaharskej Afrike vyvolal takmer dvojnásobný nárast počtu ľudí žijúcich v extrémnej chudobe. Ich podiel sa zvýšil zo 42 na 47 percent.
Vo východnej Európe a v Strednej Ázii zdvihla vysoká nezamestnanosť a klesajúca výkonnosť mnohých predtým centrálne plánovaných ekonomík podiel obyvateľov žijúcich v extrémnej chudobe z takmer nulových hodnôt v roku 1981 na šesť percent do roku 1999. Podiel obyvateľov žijúcich za dva doláre denne sa zvýšil z dvoch na 24 percent. Veľká časť tohto nárastu však mala prechodný charakter a v poslednom čase je tu chudoba na ústupe.
Na celosvetovej úrovni je pokrok pri znižovaní chudoby pozoruhodný, ale významné oblasti rozvojového sveta a prechodné ekonomiky nie sú na tom dobre. Počet obyvateľov žijúcich za jeden dolár denne sa možno znížil, ale ďalších 2,7 miliardy ľudí žije iba za dva doláre denne -- aj táto miera chudoby im bráni využiť svoj potenciál.
Summit svetových vodcov v Monterrey v marci 2002 založil medzi rozvojovými a rozvinutými krajinami novú dohodu -- tzv. Monterreyský konsenzus, ktorá zdôrazňovala ich vzájomnú zodpovednosť pri rozvojovom úsilí. Zabezpečovala tiež peniaze a opatrenia na dosiahnutie Rozvojových cieľov tisícročia, ktoré v septembri 2000 schválili vedúci predstavitelia 189 krajín. Medzi tieto ciele patrí zníženie podielu obyvateľov prežívajúcich za menej ako jeden dolár denne v priebehu rokov 1990 až 2015 na polovicu, zabezpečenie všeobecného základného vzdelania, zníženie detskej úmrtnosti o dve tretiny a päť ďalších cieľov. Rozvojové krajiny vyzýva Monterreyský konsenzus na zlepšenie svojej politiky a riadenia, rozvinuté krajiny na zvýšenie podpory zabezpečením prístupu na trhy, rozsiahlejšej a kvalitnejšej pomoci a odpustenia dlhov.
Rozvojové krajiny urobili od začiatku 90. rokov mnoho pre to, aby posilnili prorastové základy. Zlepšilo sa makroekonomické riadenie, znížili sa fiškálne nerovnováhy a podarilo sa skrotiť infláciu. Okrem toho rozvojové krajiny prehĺbili svoju integráciu do svetovej ekonomiky. Ich colné sadzby klesli z 25 percent koncom 80. rokov na 14 percent v roku 2003.
Rozvinuté krajiny urobili len malý pokrok pri znižovaní obchodných bariér, ktoré je pre chudobné krajiny dôležité v poľnohospodárstve, textilnom a odevnom priemysle a v službách s vysokým podielom práce. Podpora poľnohospodárstva rozvinutých krajín prostredníctvom hraničných kontrol a dotácií presahuje 300 miliárd dolárov ročne. Odhady Svetovej banky naznačujú, že ďalšia obchodná liberalizácia môže do roku 2015 zvýšiť reálny príjem v rozvojovom svete až o 500 miliárd dolárov, ak pôjde ruka v ruke s príslušnými opatreniami v rozvojových krajinách.
V otázke oficiálnej rozvojovej pomoci sa bohaté krajiny zaviazali, že do roku 2006 zvýšia jej podiel na hrubom národnom dôchodku na 0,29 percenta. To by percento rozvojovej pomoci vrátilo na úroveň roku 1994. Na tomto poli začali darcovské krajiny svoj cieľ plniť napriek tomu, že sa žiada ďalší pokrok. Čistá oficiálna rozvojová pomoc vzrástla z 52,3 miliardy korún v roku 2001 na 68,4 miliardy v roku 2003, čo je tridsaťpercentné zvýšenie. V reálnom vyjadrení bol tento nárast vzhľadom na zmeny v zmenných kurzoch a oslabovaní
Vďaka rýchlejšiemu globálnemu informačnému toku dnes najchudobnejší ľudia na svete vedia o dosahovanom pokroku inde a všímajú si prehlbujúcu sa priepasť medzi sebou a svetovou vyššou a strednou vrstvou. Je nepravdepodobné, že informovaní ľudia zostanú pasívni uprostred zvyšujúcich sa nerovností. Tieto nerovnosti priživujú radikalizmus a niektoré z nich vytvárajú pohyby, ktoré rozvracajú štátny aj medzinárodný poriadok. Občianske konflikty, ktoré plynú z oneskorujúceho sa rozvoja, sú nákladné a prehlbujú rozvojové problémy, ktoré im v prvom rade umožnili vypuknúť.
Ak máme znížiť riziká spojené s nerovnomerným tempom rozvoja a prehlbujúcimi sa nerovnosťami, musíme sa orientovať na vytvorenie celosvetového spoločenstva so skutočne globálnym riadením. Je nutné, aby svetovým vodcom záležalo na ľuďoch vo všetkých kútoch sveta, nielen na obyvateľoch najbohatších a najmocnejších krajín. Globalizmus by mal byť cieľom, nie ústupom k nacionalizmu a regionalizmu.
Ak sa má v rozvojových krajinách skvalitniť riadenie, posilniť inštitúcia, potlačiť korupcia, zlepšiť investičná klíma, dosiahnuť efektívnejšie zabezpečovanie sociálnych služieb a poskytnúť pomoc všetkým ľuďom, treba čo najskôr konať. V obchode musia rozvinuté krajiny otvoriť rozvojovým krajinám všetky svoje trhy, najmä poľnohospodárske. Rozvojové krajiny musia urobiť ďalší pokrok smerom k voľnému obchodu. Pri pomoci a dlhoch sa musia splniť záväzky z Monterrey a poskytnúť finančné prostriedky umožňujúce odpustenie zostávajúcich neudržateľných dlhov najchudobnejších krajín.