Sú rôzne definície slobody. Ako ju vníma časť slovenskej elity, odhalil aj nedávny rozhovor so spisovateľom Albertom Marenčinom v novinách. Nebolo to o slobode ako takej -- bolo to o slobode, akú si slovenská spoločnosť a jej politické elity dožičili po novembri 1989. Marenčin má pravdu, ak uplynulých 13 rokov politika a moc zdiskreditovali pojem slobody, ak sa z tohto vznešeného pojmu stal paškvil, symbol doby podvodníkov. "Slobodne" sa kradlo, zabíjalo, ožobračovalo a podvádzalo, a to všetko pod slávobránou politiky. Čo je však najhoršie, tento druh slobody na slovenský spôsob generuje spomienky na minulosť až po rehabilitáciu komunistov. Paradoxne na Marenčinom kritizovanej podobe slobody na Slovensku sa najviac podieľali okrem "demokratov" aj komunisti. Existuje však aj iný -- vyšší druh slobody, slobody vyjadrenej v zákonoch a správe vecí verejných, v idei štátu ako takom, nehovoriac o tom, ako ju vníma človek vo svojej duši. A tam to nie je so slobodou až také zlé. Ak je pravdou, čo sa stalo so slobodou na Slovensku, sme povinní povedať všetkým, že sloboda zlodejov, sloboda kradnúť a podvádzať nie je tou jej pravou podobou. Nie je to jednoduché ani vo svete a vo svetovej politike. Vianoce 2002 nám to ukázali na príklade Iraku. V čase veľkého sviatku kresťanského sveta vyvrcholil totiž aj na veľmocenskej úrovni súboj o chápanie slobody. Predchádzali mu dva mesiace súboja o rezolúciu Rady bezpečnosti OSN č. 1441 o Iraku. Podľa mnohých zahraničných pozorovateľov nebol to iba súboj o režime v Iraku, ale aj o chápanie slobody, mieru a vojny. Svetová diplomacia z neho nevyšla víťazne, ba skôr sa ukázalo, ako hlboko klesla aj jej úroveň. OSN sa stala na čas opäť skutočne fórom, kde sa dá inak diskutovať o vojne a mieri. Napriek odporu, aký dáva najavo voči OSN prezident George Bush a časť jeho poradcov, museli práve v Bielom dome zistiť, že na rozdiel od prvej vojny proti Iraku, keď sa vytvorila veľká koalícia štátov po jeho prepade Kuvajtu, na druhú vojnu proti tej istej krajine sa už USA nedarí získať takú podporu. Preventívna vojna proti Iraku, ktorou chce teraz Bush junior dokončiť to, čo nestihol jeho otec, nezískava podporu. Diskusia v OSN ukázala však aj to, do akej miery sa zmenil a mení pohľad Bushovej Ameriky na svet a naopak -- do akej miery svet za ním "zaostáva", a prečo sa mu chce vzoprieť. V centre tohto pohľadu je aj názor na slobodu. "Sloboda nie je darom Ameriky svetu -- je to dar boží svetu", bolo mottom Bushovej kampane pred republikánskym kongresom. A dodáva: "Amerika nikdy neokupovala, ale oslobodzovala a všetko, čo diabol urobil Amerike zlé, prinesie pre svet viac mieru -- sľubujem vám, už sa tak deje a bude sa diať." Svet hľadí v nemom úžase -- čo má znamenať toto nové volanie po morálnom absolutizme v politike prezidenta veľmoci, akou sú USA? Navyše, ak sa v Bielom dome berie úplne vážne Bushova viera, že "...americká sila je dielom božím, pretože chráni a stelesňuje božie hodnoty". Dejiny sveta sú plné vládcov, ktorí si najprv osvojili božskosť, a potom sa chceli hrať na bohov. Pápež Ján Pavol II. poslal však počas Vianoc do Bieleho domu iné posolstvo, keď varoval pred vojnou ako prostriedkom vyjadrovania božej vôle na tejto zemi. Nič to však nemení na skutočnosti, že po Bushových slovách si diplomati a vojenskí experti celého sveta doplnili jeho poznámky z leta, keď na pôde vojenskej akadémie vo West Pointe ohlásil, že budúca generácia amerických vojakov bude musieť plniť úlohy, aké neplnila predtým žiadna generácia. Doktríny zadržovania a odvety z čias studenej vojny prestali platiť. "Amerika musí byť schopná konať predtým, než hrozba vznikne, a preto všetci Američania musia byť pripravení na preventívne akcie...," uviedol George Bush junior. Zostáva sa tak už len spolu s kritikmi Bushovej doktríny opýtať -- ak je dobrá preventívna vojna pre Ameriku, prečo by nemala byť dobrá aj pre Izrael, Indiu či Rusko? Pretože to nebude v mene tej "slobody", ktorú dáva Amerike len a len jej obrovská vojenská sila a prevaha?