Slovensko a Česko prešli v otázke spôsobu voľby prezidenta len pár rokov za sebou tou istou skúškou, pričom obe krajiny dospeli k inému záveru. U nás sa priama voľba prezidenta stala svojho času jednou z najvýraznejších tém opozície, kde hlavnú úlohu zohrávala hystéria a emócie. V takomto prostredí sa "ľudovým" návrhom darí veľmi dobre, čo nakoniec najlepšie využil Rudolf Schuster s imidžom starostlivého pracovitého strýčka. Voľba českého prezidenta vyzerala rovnako rozpačito ako tá slovenská pred zavedením priamej voľby, tiež sa na nej vystriedalo niekoľko veľmi odlišných kandidátov a tiež to viackrát vyzeralo beznádejne. Všeliek ľudovej voľby však nepoužili, vďaka čomu svojej krajine nakoniec ušetrili stovky miliónov korún, v dlhodobejšej perspektíve sa dá hovoriť až o miliardách. Podarilo sa im zvoliť kandidáta, ktorý by mal podľa prieskumov najväčšie šance aj pri priamej voľbe, takže pár politických intríg bolo malou daňou oproti predraženému objavovaniu objaveného. Čarom nechceného je, že výsledkom tejto voľby je práve osoba Václava Klausa, muža, ktorý ešte na federálnej úrovni ako prvý najvýraznejšie rozprával o uťahovaní opaskov a potrebe šetriť, čím sa mu napriek riziku straty popularity do veľkej miery podarilo zameniť rozhadzovačný socialistický softvér v našich hlavách za modernejší a úspornejší typ. Ak by sa mu naozaj darilo dobre, možno by sme začali rok pred ďalšou voľbou slovenskej hlavy štátu uvažovať, na čo nám priama voľba slabého prezidenta vlastne je. V českej diskusii odznelo pár podnetných návrhov, napríklad aby sa po viacerých neúspešných voľbách potrebné kvórum znížilo z ústavnej väčšiny na nadpolovičnú. Problém je, že takáto zmena by si vyžadovala ústavnú väčšinu v parlamente, a kto by u nás šiel proti hlasu ľudu?