Návrh nového energetického zákon je v štádiu pripomienkovania. Preberá mnoho chýb doteraz platného zákona z roku 1998, prijatého ešte za Mečiarovej vlády. Aj platné znenie zákona vyplýva z nešťastného nápadu istého federálneho úradníka v Prahe, ktorý presadzoval spojenie ustanovení o elektrine, plyne a teple. Navyše sa k nemu pridávajú ustanovenia o preprave ropy a kvapalného plynu potrubnými systémami. Pritom všetky odvetvia majú spoločné azda len pokuty za nedodržiavanie zákona.
Výsledkom nepresného pochopenia pojmu autorizácie nových zdrojov v energetike, ako ho pozná EÚ, je inštitút licencie na podnikanie v energetike. O zbytočnosti licencií svedčí aj správne ustanovenie navrhovaného zákona, podľa ktorého kto raz dostane autorizáciu na výstavbu zdroja, má automaticky právo aj na licenciu. Len musí ešte raz zaplatiť a počkať tri mesiace na láskavé formálne schválenie. Pritom budúcich investorov by sme mali skôr podporovať ako dráždiť zložitým úradným postupom. V Maďarsku je stanovený limit na autorizáciu úradom na zdroje s výkonom nad 50 MW. Ak chceme odlákať Maďarom investorov, zrušme autorizácie celkom a investori možno zainvestujú u nás, a nie v Maďarsku.
Autorizácie majú na rozdiel od licencií opodstatnenie, sú aj v práve EÚ. Lenže v našom právnom rámci už máme všetky úkony zahrnuté v stavebnom konaní. Môže sa však stať, že ministerstvo odmietne vydať podnikateľovi autorizáciu na výstavbu zdroja elektriny na uhlie, potom príde s novým zámerom, kde zdrojom bude plyn a nakoniec dostane autorizáciu aj licenciu. No o tri roky sa ukáže, že jeho zdroj je stratový, vznikol mu uviaznutý náklad. Potom podnikateľ požiada, aby mu ho štát uhradil. Že sa to môže ľahko stať, hovoria nám nielen dnešné miliardové požiadavky Slovenských elektrární na náhradu uviaznutých nákladov, ale aj precedensy v iných krajinách. Pri autorizácii vlastne úradník má rozhodnúť, či si podnikateľ vybral správne primárny zdroj energie (palivo) a či je jeho podnikateľský zámer rentabilný. Dokáže o tom vôbec úradník na ministerstve rozhodnúť? Inými slovami, úrad vlastne považuje podnikateľa za nezodpovedného, keďže musí preveriť, či sa mu jeho zámer vyplatí.
V návrhu sa glorifikuje energetická politika. O hlbokomyseľnosti energetických politík minulých vlád svedčí aj to, že podľa politiky vypracovanej v rokoch 1993, 1995 a 1997 sa počítalo s odstavením blokov jadrovej elektrárne V1 už v roku 2000. Aj nešťastný licenčný systém sa odvoláva na energetickú politiku. Odobrať licenciu je možné, ak podnikateľ prestal spĺňať podmienky jej udelenia. Jednou z podmienok je súlad s premenlivou energetickou politikou.
Ako potom nájsť investora, ktorý postaví nový zdroj za miliardy korún? V navrhovanom zákone sa predlžuje život Štátnej energetickej inšpekcie pochádzajúcej z obdobia centrálneho plánovania a totálneho dirigizmu. Vo vyspelých krajinách nemá obdobu. Ani pri regulácii iných odvetví nie je zriadená špecializovaná inšpekcia. Je to nepochopiteľné, pri proklamovanej politike vlády šetriť úradníckymi miestami. Ak sa navrhovaný zákon o energetike, ktorý pripravuje ministerstvo hospodárstva, zásadne nezmení, zhorší podnikateľské prostredie a zvýši podnikateľom ich administratívnu záťaž.
StoryEditor