Šetrenie môže vyjsť poriadne draho

Každý štát a každá spoločnosť potrebuje políciu, armádu, hasičov a záchranárov. Minimálne vo chvíli, keď sa niečo stane. Nemusí to byť hneď vojna. Stačí povodeň, požiar, priemyselná havária, únos či zatúlanie dieťaťa, alebo len keď mestom tiahnu futbaloví fanúšikovia, či strhne sa krčmová bitka. Vo všetkých týchto a mnohých ďalších situáciách sa občania dožadujú, aby policajti, hasiči či vojaci zachraňovali a ochraňovali ich životy a majetky. A očakávajú, že to budú robiť kedykoľvek a kdekoľvek to bude potrebné, a ešte aj s nasadením života. Doma i v zahraničí teda majú robiť to, čo väčšina ľudí nie je schopná a predovšetkým ochotná robiť, štát a spoločnosť to však potrebujú.
Aby toho boli hasiči, policajti a vojaci schopní a navyše aj ochotní, musí byť splnených niekoľko podmienok. V prvom rade to musia vedieť. Musia byť na to pripravení fyzicky i psychicky, teda riadne vycvičení a vystrojení technikou i vedomosťami. Zabezpečovať to až vtedy, keď sa volá o pomoc, je neskoro. Systémy vzdelávania, výcviku a zásobovania, ktoré sú predpokladom akéhokoľvek zákroku, musia fungovať už predtým. A na to sú potrebné peniaze. Keďže ide o činnosti vykonávané v mene a na objednávku štátu, musí ich štát aj financovať. Šetrenie na výcviku, vzdelávaní, výstroji a výzbroji policajtov, hasičov a vojakov v uplynulých rokoch sa prejavuje už v súčasnosti -- nanešťastie, vždy práve vtedy, keď treba konať. Príkladom môže byť nedávny požiar paneláka v Štúrove. S holými rukami alebo so starou technikou je takmer každá snaha už dopredu odsúdená na neúspech.
To však nie je jediný problém. Aby boli príslušníci ozbrojených a záchranných zborov ochotní nasadzovať svoje životy, musia mať aspoň minimálne istoty: že ich v prípade zranenia rýchlo a odborne ošetria, že v prípade trvalých následkov či dokonca invalidity nebudú odkázaní na živorenie a že v tom najhoršom prípade, teda ak neprežijú, to nečaká ich manželky a deti. Kým túto istotu mať nebudú, ťažko môže od nich spoločnosť očakávať, že v krízovej situácii budú naozaj riskovať.
Navyše, ozbrojené i záchranné zbory potrebujú predovšetkým mladých, fyzicky i psychicky zdatných a zdravých ľudí. To znamená, že sa pre svojich zamestnávateľov stanú nepotrebnými oveľa skôr, než dosiahnu dôchodkový vek. Už okolo tridsiadky až štyridsiatky sa tak väčšina z nich ocitná v "civile", zväčša bez možnosti ďalšieho uplatnenia na trhu práce. Ak sa spoločnosť rozhodne, že im tento a ďalšie hendikepy vyplývajúce z ich povolania nebude kompenzovať, ľahko sa môže stať, že o službu v ozbrojených a záchranných zboroch jednoducho nebude záujem. To okrem iného môže nielen ohroziť profesionalizáciu ozbrojených síl, a tým aj záväzky Slovenska voči NATO, ale aj občanov, ktorí sa pomoci nedovolajú práve vtedy, keď ju budú najviac potrebovať.
Ďalším dôvodom, prečo by sa spoločnosť a štát mali starať aj o sociálne a zdravotné zabezpečenie bývalých vojakov a policajtov, je to, že o ich špeciálne znalosti má všade na svete záujem aj podsvetie. Ak budú odkázaní sami na seba, ľahko sa môže stať, že takto ponúkaným príjmom neodolajú.
Spochybňovanie systému sociálneho a zdravotného zabezpečenia pritom už teraz vedie mnohých vojakov a policajtov minimálne k úvahám o odchode do civilu. Súčasné šetrenie sa tak v budúcnosti môže ukázať ako poriadne drahé.