Predseda a podpredsedovia Národnej rady cez víkend v médiách porozprávali, ako si predstavujú činnosť parlamentu. Proklamovali dôraznú kontrolu plnenia programového vyhlásenia vlády, včasnosti a kvality prípravy zákonov aj nestrannosti a transparentnosti rozhodnutí vlády a jednotlivých ministrov. V minulosti sa pri všetkých kauzách odhodlanie poslancov spravidla začalo povrchnými súdmi pred novinárskymi mikrofónmi a televíznymi kamerami, pokračovalo neodbornou diskusiou vo výboroch a skončilo sa odvolaním ministra bez hlbšej analýzy kauzy, ktorá by mohla viesť k podaniu obvinenia. Na zmysluplné parlamentné vyšetrovanie potrebujú poslanci zázemie -- špičkových právnikov, ekonómov a iných odborníkov. Parlament nimi nedisponuje a pri platovom obmedzení svojich zamestnancov ani nemôže. To isté platí aj pre posilnenie parlamentnej kontroly kvality činnosti vlády. Ministri prichádzajú do parlamentu obhajovať návrhy zákonov po diskusii s úradníkmi vo vlastnom rezorte, s právnikmi v Legislatívnej rade vlády, s odborármi a so zamestnávateľmi v Rade pre hospodársku a sociálnu dohodu, s ekonomickými odborníkmi v Hospodárskej rade aj s kolegami vo vláde. V tomto procese si stihnú vypočuť alebo prečítať aj názory záujmových skupín a profesionálnych lobistov. Keď potom v parlamente vystúpia niektorí poslanci s vlastnými návrhmi, dobre pripravený minister (čo nebolo a nie je možné povedať o všetkých) spravidla vie, či ide o originál a ak nie, ktorá záujmová skupina alebo lobingová agentúra tie návrhy písala. Niekedy sa minister môže s poslaneckými návrhmi stotožniť, lebo ich aj sám presadzoval a do vládneho návrhu sa nedostali len preto, že o nich nevedel presvedčiť väčšinu členov vlády. Ak sa však s nimi nestotožní, je na obhájenie svojho názoru z princípu argumentačne lepšie pripravený ako poslanci. Ak to myslí vedenie Národnej rady so skvalitnením práce parlamentu a kontrolou vlády vážne, malo by byť jedno z prvých opatrení skvalitnenie odborného, najmä právneho servisu poslancov.
Potlesk si zaslúži predsavzatie vedenia parlamentu poskytovať odborné informácie o jednotlivých zákonoch prostredníctvom príslušných výborov. Možno po desiatich rokoch samostatného Slovenska skutočne nastane taká doba, že aspoň členovia výborov budú poznať obsah a zmysel návrhov zákonov, ktoré gestorujú. Takýto prístup je však nesmierne náročný na čas, disciplínu aj odbornú pripravenosť. Pesimisti si myslia, že väčšina poslancov pôjde cestou ľahšieho odporu a starí poslanci naučia čoskoro nových kolegov starým móresom. Čas bude limitujúcim faktorom najmä u poslancov s duplicitnými funkciami v miestnych a regionálnych samosprávach, ale aj u tých, ktorí zdanlivo opustili svoje firmy. Podpredseda Národnej rady Pavol Rusko odpovedal na podobné pochybnosti slovami: Čo je lepšie -- nepoznaná nádej alebo poznaná neschopnosť? Nuž ideálna by bola poznaná schopnosť. Už pred voľbami, pri zostavovaní kandidátok.
StoryEditor