Pyrrhovo víťazstvo antidiskriminačnej legislatívy

Na rokovanie parlamentu sa 13. marca dostal návrh antidiskriminačného zákona. Po vyriešení sporov o počte zákonov, v rámci ktorých má byť zákaz diskriminácie upravený, už pravdepodobne nestojí víťaznému ťaženiu antidiskriminačnej legislatívy nič v ceste ani na Slovensku. Otázkou však zostáva, kto je v tomto ťažení víťazom a či náhodou toto víťazstvo nebude mať príchuť Pyrrhovho.
Strašiak diskriminácie je v skutočnosti jedným z najabsurdnejších mýtov, ktorý sa podaril novodobým sociálnym inžinierom implantovať do všeobecného verejného povedomia. Diskriminácia vo svojom pôvodnom zmysle latinského slova však neznamená nič iné ako rozlišovanie, rozdielne posudzovanie. Rozlišovanie rôznych alternatív je však nevyhnutným predpokladom akéhokoľvek ľudského konania. Zo samotnej skutočnosti, že človek koná, totiž nevyhnutne vyplýva, že vyberá medzi množstvom ponúkajúcich sa alternatív a volí tú, ktorú v danom momente považuje za najvýhodnejšiu. Všetky ostatné neuskutočnené alternatívy posúdil rozdielne -- menej priaznivo, a teda "diskriminoval". Toto pravidlo platí rovnako pri zaobchádzaní s vecami, ako aj s inými ľuďmi.
V prípade výberu zamestnanca či zamestnávateľa dochádza k "diskriminácii" všetkých odmietnutých zamestnávateľov či uchádzačov o zamestnanie. Absurdné? Nie v zmysle zákonnej definície priamej diskriminácie, ktorou sa rozumie "konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo, alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii".
Ak by mala byť naplnená litera tohto ustanovenia, potom by akákoľvek preferencia kohokoľvek pred niekým iným nebola vôbec legálna. Iným problémom je, že posudzovanie toho, čo má byť považované za "porovnateľnú situáciu", nemá žiaden objektívny základ. Každý človek je totiž jedinečná bytosť s nekonečným množstvom unikátnych charakteristík, vlastností a kvalít, ktoré ho rozlišujú od kohokoľvek iného. Ako potom vôbec možno niekoho iného (t. j. údajne diskriminovanú osobu) označiť za osobu v "porovnateľnej situácii"? Antidiskriminačná legislatíva sa z ľudí pokúša urobiť akési štandardizované bytosti s konečným množstvom charakteristík typu vek, vzdelanie, pohlavie, sexuálna orientácia, atď. a na ich základe ich vzájomne porovnávať. Pre ľudí je však prirodzená rôznorodosť -- a na tejto skutočnosti nič nezmení ani snaha antidiskriminačnej legislatívy o presadzovanie rovnosti a rovnakého zaobchádzania. A práve rôznorodosť je zdrojom ľudskej prosperity. Len vďaka nej sa ľudia rôznych kvalít a charakteristík môžu špecializovať v procese spoločenskej deľby práce a dosiahnuť oveľa vyššiu produktivitu, než by dosiahli v situácii, keby boli všetci rovnakí a "nediskriminovaní". Antidiskriminačná legislatíva je teda zásahom smerujúcim proti ľudskej prirodzenosti.
Navyše predstavuje obmedzenie slobody a vlastníckych práv. Ak má človek právo zvoliť si za svojho životného partnera alebo priateľa kohokoľvek uzná za vhodné, v čom je jeho situácia iná, keď si vyberá svojho zamestnanca? A v čom je rozhodnutie o tom, koho vpustiť do svojej firmy odlišné od rozhodnutia koho vpustiť do svojho bytu? V ničom -- v jednom prípade však v zmysle návrhu zákona ide o diskrimináciu, v druhom nie.
Podobne rozhodovanie o mzde. Mzda je v súkromnom sektore výsledkom individuálnej dohody zamestnávateľa a zamestnanca. Každý zamestnávateľ individuálne oceňuje svojho zamestnanca a stanovuje mu mzdu na základe produktivity jeho práce. To je jediné pravidlo, ktorým sa riadi -- a skutočnosť, že žena v "porovnateľnej pozícii" zarába menej ako jej kolega, je jednak koncepčne nezmyselná a jednak úplne bezpredmetná z pohľadu zamestnávateľa -- ten totiž mzdu vypláca z vlastných prostriedkov. Povinnosť vyplácať žene rovnakú mzdu ako jej mužskému kolegovi na základe antidiskriminačnej legislatívy tak predstavuje zásah do slobody jeho rozhodovania a vlastníckeho práva.