Stálo to za to?

Novela zákona o bankách jednoznačne definovala čas, dokedy pri výhodnejších hypoúveroch uzatvorených pred letom treba zohnať nehnuteľnosť potrebnú ako záruku. Náročný beh sa zmenil na krkolomný záverečný šprint. A nie bez prekážok. Je to zhruba rovnaké, ako keby niekto povedal: Predávajúci, nebuďte hlúpi. Do konca februára ponúkajte nehnuteľnosti čo najdrahšie. Výsledok je zrejmý. Kto nenašiel potrebný byt hneď na jeseň, teraz ho už ťažko zoženie.
Hypotekárne úvery na tzv. nešpecifikovanú nehnuteľnosť sa stali šancou pre kupujúcich i predávajúcich. Na svoje si prišli banky. Pravidlo, čo nie je zakázané, je dovolené, pomohlo mnohým (a pripraveným) získať hypoúver s garantovaným 2,5-percentným štátnym príspevkom. Ďalším zasa vďaka návalu tisícok záujemcov predať zvyšný byt za viac, ako by bolo zdravé. Banky si schvaľovaním takýchto úverov vopred istili dopyt. Pohyblivý a stále sa znižujúci štátny príspevok k úrokovej sadzbe už nie je takou motiváciou, aby boom hypoúverov pokračoval v naštartovanom tempe aj na budúci rok. Úvery poskytované na bližšie nedefinovanú nehnuteľnosť boli zo všetkých stránok geniálnym marketingovým ťahom.
Hovorí sa, že kto skôr príde, ten skôr melie. Skúsme si však odpovedať na otázku. Stálo to za to? Kto zarobil, zarobil. Komu sa to nepodarilo, môže alebo zabudnúť na zaplatené poplatky a všetko zrušiť, alebo pristúpiť na nové podmienky. A opäť hľadať, hoci za menej výhodnej štátnej podpory a na trhu s cenami stúpajúcimi nahor.