Zákonník práce (ZP) sa stal v ostatnom čase vďačným námetom mnohých diskusií, ale, ako to už na Slovensku chodí, bohužiaľ, viackrát aj nástrojom demagógie. Skúsme sa na vec pozrieť bližšie.
Pozrime sa najprv na vinníkov. Sú nimi všetci zainteresovaní. Vláda preto, lebo kvôli neustále rastúcim vnútrokoaličným sporom má čoraz menej času na skutočnú robotu. Opozícia preto, lebo sa krátkozrako drží hesla "čím horšie (pre vládu), tým lepšie", a to aj vtedy, keď ide o dlhodobo dôležitú agendu. Odborári preto, lebo ich vrcholní predstavitelia už dávno obetovali dlhodobé ciele krátkodobým. Svoju energiu musia čoraz viac míňať na neefektívne ukazovanie svalov kvôli stále rednúcej členskej základni a trvalému znižovaniu dôvery v očiach verejnosti. Zamestnávatelia preto, lebo trestuhodne dopustili stav, o ktorom vedia, že ak sa bude uplatňovať, vážne poškodí celú ekonomiku. Až príliš blízkou sa im stala filozofia, že ak ustúpia v čomkoľvek, svoj štandard si dokážu zachovať iným spôsobom.
ZP, tak ako každý iný zákon, ktorý prináša neprimeranú výhodu akejkoľvek skupine v spoločnosti, dlhodobo poškodzuje všetkých (vrátane krátkodobo zvýhodnených). Ak sa stalo, že tentoraz prešlo znenie ZP v podobe, ktoré neprimerane zvýhodňuje zamestnancov, je možné, že onedlho im sladká chuť víťazstva značne zhorkne. A to najneskôr vo chvíli, keď ich zamestnávateľ na základe skutočných hospodárskych výsledkov zistí, že vydobyté výhody zamestnancov mu neúmerne zvyšujú náklady na fungovanie firmy a jedinou možnosťou prežitia podniku je ich redukcia. Výsledkom môže byť obmedzenie pružnosti pracovného času, nadčasov, redukcia počtu zamestnancov, zníženie platov, odbúranie sociálnych výhod dohodnutých nad rámec ZP a iné nepríjemné, ale pre budúcnosť firmy nevyhnutné opatrenia. Zdá sa, že autori nového ZP vidia svet tak, že akákoľvek regulácia, akékoľvek výhody vydobyté pre zamestnancov, sú hradené plne zo ziskov podnikateľov. Základné ekonomické poučky trhovej (nie socialistickej) ekonómie toto tvrdenie však popierajú. Popiera ho aj prax, ktorá ukazuje, že v krajinách s veľkou ochranou zamestnancov je vysoká nezamestnanosť, nízky hospodársky rast, nižšia životná úroveň.
Jedným z atribútov každej ľudskej (politickej, odborárskej, zamestnávateľskej) aktivity by mala byť aj schopnosť určitej sebareflexie, teda aj schopnosti priznať si chybu, ak sa stala. Teraz táto chvíľa nastala a slúži ku cti vláde aj zamestnávateľom, že tak urobili. Ako inak ako nezdarom totiž možno nazvať situáciu, keď sa v dôsledku aktuálneho znenia ZP môže stať, že zamestnávateľ nemôže od potenciálneho zamestnanca zisťovať rôzne informácie, okrem iného ani rodinné pomery. Podľa iného ustanovenia zákona však rodinné pomery môžu byť dôvodom na súhlas/nesúhlas zamestnanca s nerovnomerným rozvrhnutím pracovného času. Zamestnávateľ teda NEVIE, či sa napr. žena stará o maloleté dieťa (lebo sa na to nemôže opýtať), ale zároveň na to musí brať ohľad, ak sa s ňou chce dohodnúť na nerovnomernom rozdelení pracovného času (napr. pri sezónnych prácach). Takýchto absurdít obsahuje ZP viacero. Spor o znenie ZP nie je sporom medzi prívržencami raného kapitalizmu a takmer komunizmu. Je sporom o existenciu zdravého podnikateľského prostredia, kde všetci hráči majú mať stanovené pravidlá hry, ktoré im všetkým pomáhajú brániť sa, domáhať sa práv a protestovať, ak je to nutné, ale najmä -- pracovať.
-------------------
Spor o znenie ZP nie je sporom medzi prívržencami raného kapitalizmu a takmer komunizmu. Je sporom o existenciu zdravého podnikateľského prostredia, kde všetci hráči majú mať stanovené pravidlá hry, ktoré im všetkým pomáhajú brániť sa, domáhať sa práv a protestovať, ak je to nutné, ale najmä -- pracovať.
--------------------
StoryEditor