Turecko ante portas

Ani nie pol roka po vstupe do EÚ sa bude Slovensko podieľať na významnom rozhodovaní. Ak Európska komisia odporučí začať prístupové rokovania s Tureckom, každá z vlád 25 členských krajín EÚ sa k tomuto odporučeniu musí vyjadriť. Nezávislá komisia o Turecku, vedená bývalým fínskym prezidentom Marttim Ahtisaarim, po zvážení všetkých výhod, problémov a rizík spojených s možným prijatím tejto veľkej krajiny do EÚ, ale aj rizík spojených s odmietnutím Turecka, dospela k záveru, že ak sa prístupové kritériá plnia, EÚ musí rozhodnúť o začatí prístupového rokovania začiatkom roku 2005. Ak tak neurobí, znamenalo by to podľa tejto komisie porušenie politických záväzkov EÚ a vážne poškodenie jej dôveryhodnosti vo svete.
V tejto súvislosti treba pripomenúť dve veci. Po prvé, vlády členských krajín bývalej pätnástky pri všetkých rokovaniach dôsledne potvrdzovali nárok Turecka na plné členstvo, ak splní kritériá. Uznanie Turecka za kandidátsku krajinu v roku 1999 naštartovalo v tejto krajine obrovské reformné úsilie. Po druhé, turecký parlament schválil návrh trestného zákona bez článku o trestaní (najmä ženskej) nevery, ktorého návrh vyvolal negatívny ohlas nie len v EÚ, ale aj v tureckej spoločnosti. To by malo uvoľniť vzniknuté napätie medzi Tureckom a Európskou komisiou.
Situácia ani v Európskej komisii, ani v členských štátoch, nie je jednoznačná. Oveľa viac než o plnení kritérií sa diskutuje o geografickej veľkosti a polohe Turecka, o jeho demografickom vývoji, chudobe, nezamestnanosti a hrozbe prisťahovalectva a o zmene pomeru síl v Európskej rade a v Európskom parlamente, ak bude Turecko prijaté. O týchto zložitých problémoch sa diskutuje prevažne vecne, na základe názorov expertov z Turecka i z členských krajín EÚ a Európskej komisie, ktoré posúdila už spomínaná nezávislá komisia so záverom, že výhody vstupu Turecka výrazne prevažujú nad rizikami. O kultúrnych a spoločenských rozdieloch, o rozdieloch v morálke a zvykoch, ktoré vyplývajú z faktu, že Turecko je islamská krajina, sa však diskutuje veľmi emocionálne. Úlohu zohrávajú aj mýty a predsudky. Veľkú citlivosť tureckej otázky dokumentujú aj výroky holandského liberálneho komisára Fritsa Bolkensteina. Ten s poukázaním na amerického orientalistu Bernarda Lewisa varoval, že Európa sa pod tlakom prisťahovalectva, poklesu vlastného obyvateľstva a členstva Turecka môže islamizovať. A dodal, že v takom prípade "by oslobodenie z Viedne roku 1683 bolo zbytočné". Iný komisár, rakúsky kresťanský demokrat Franz Fischler, vyslovil silné obavy z toho, že Turecko je spoločnosť sui generis, skôr východná než európska. Povedal, že by sme "sa nemali zdráhať definovať, čo vlastne znamená ,európsky'". Vyslovil tiež očakávanie, že po Turecku bude klopať na dvere EÚ aj Maroko a Gruzínsko, nehovoriac o Izraeli. Na druhej strane komisár pre rozšírenie, nemecký sociálny demokrat Günter Verheugen, varoval, že prílišné odďaľovania začatia negociácií s Tureckom "by bolo fatálne, pretože dôsledok, sklamanie v Turecku, by bol katastrofálny."
Je evidentné, že odpovede na otázku, či má EÚ zostať kresťanským klubom alebo či má akceptovať náboženskú a kultúrnu diverzitu (napokon, na území EÚ už žije podľa niektorých odhadov až 20 miliónov moslimov), je určite poznamenané aj atmosférou, ktorú vyvolali teroristické útoky islamských fundamentalistických militantov. Pravdou je však aj to, že Turecko je z hľadiska ústavného riešenia vzťahu štátu a náboženstva oveľa sekulárnejším štátom než je napr. Veľká Británia či Dánsko. Napriek islamskému obyvateľstvu je Turecko už desaťročia lojálnym spojencom európskych krajín v NATO.
Začatie rokovaní o vstupe posilní trend europeizácie Turecka. Sekulárne, demokratické, prosperujúce a európske štandardy ochrany ľudských a občianskych práv rešpektujúce Turecko sa môže stať príťažlivou alternatívou pre moslimov žijúcich v teokratických, autoritárskych, chudobných a uzavretých islamských štátoch. Európa môže ukázať príklad dialógu kultúr a náboženstiev, ktorý je najlepšou odpoveďou na kroky fundamentalistov mysliacich v logike intolerancie, nenávisti a konfliktu civilizácií. Perspektíva prijatia Turecka o 10 či 15 rokov do EÚ môže prispieť ku konsolidácii pomerov na Balkáne, posilniť európsku bezpečnosť a zvýšiť potenciál pre európsku obranu a bezpečnostnú politiku. Ak by sklamané Turecko zostalo bez perspektívy začleniť sa do EÚ, môže, naopak, rozmnožiť potenciál islamského radikalizmu a povzbudiť tých v islamskom svete, ktorí odmietajú konštruktívny dialóg so Západom.
(Autor je bývalý spolupredseda Spoločného parlamentného výboru SR a EÚ)