Pri pohľade na to, čo sa deje v súčasnosti okolo verejnoprávnych médií na Slovensku, je z toho človeku nanič. O to viac, keď pozná hlavných vinníkov tohto stavu. Dnešné problémy oboch týchto inštitúcií idú totiž jednoznačne na konto politiky a jej reprezentantov vo všetkých vládach od roku 1990. Vari najväčším sklamaním pre všetkých, ktorí stáli pri prvých pokusoch o transformáciu týchto štátnych propagandistických mašinérií na inštitúcie slúžiace verejnému záujmu a verejnosti je, že aj počas prvej vlády premiéra Dzurindu sa urobili chyby a kroky, ktoré tieto problémy neriešili, ale naopak -- hrozia definitívne pochovať aj Slovenský rozhlas a aj Slovenskú televíziu. Dnes je to už len otázkou času. Politika v nich totiž zakladá z roka na rok len a len narastajúce problémy. Nevedno, kto a prečo radil vláde predať s telekomunikáciami aj rádiokomunikácie -- teda inštitúciu, ktorá má na starosti technické zabezpečenie šírenia vysielania zo zákona podľa medzinárodne prideleného systému frekvencií. Tie sú štátnym vlastníctvom. Rádiokomunikácie boli predané bez toho, aby sa myslelo na ekonomické a technické dôsledky a dosah na obe verejnoprávne médiá. Výsledok -- iba dlhy. Politici totiž prijali zákony, ktoré obom inštitúciám neumožňujú získať dostatok zdrojov na to, aby si mohli svoje vysielanie zaplatiť. V lete tohto roku musel štát zaplatiť tieto dlhy rozhlasu a televízie zo svojich dividend ako akcionár ST, pretože inak im hrozilo vypnutie. Bola to posledná systémová chyba, za ktorú nesie niekto osobnú a konkrétnu zodpovednosť. Okrem rozpočtom pridelených peňazí tak dodatočne štát tohto roku zaplatil telekomunikáciám za STV a SRo ďalších vyše 700 miliónov korún. Dnes sa hovorí opäť o modeloch nápravy tejto systémovej chyby -- Rádiokomunikácie sú na predaj -- súkromníkom, zahraničiu alebo... komu? A ak vraj nebudú na to peniaze, tak štát ponúkne svoje akcie v telekomunikáciách. V roku 1993 hovorilo vedenie Slovenského rozhlasu na Bôriku v prítomnosti premiéra Mečiara s vtedajším ministrom dopravy, spojov a telekomunikácií R. Hofbauerom. S podporou Európskej rozhlasovej a televíznej únie EBU sa totiž v rozhlase mohol realizovať projekt na vybudovanie štyroch okruhov SRo na tzv. synchronizovaných FM frekvenciách. Rozhlas by sa stal nezávislý od telekomunikácií v priebehu troch rokov. Už vtedy bolo jasné, že nezávislosť rozhlasu a jeho vysielania je úmerná závislosti od štátneho rozpočtu. Minister Prokopovič a vládna koalícia by mali dať občanom tejto krajiny najprv jasnú odpoveď na základnú otázku -- či vôbec chcú vysielanie verejnoprávnych médií. Ak áno, tak nech sa konečne pre to niečo urobí systémovo tak, aby sme nemuseli počúvať, že jedinou záchranou pre verejnoprávny rozhlas a televíziu je zvýšenie koncesionárskych poplatkov. Je trestuhodným zavádzaním domácej verejnosti i medzinárodných inštitúcií rozhlasového a televízneho vysielania, ak tí, ktorí nesú zo zákona zodpovednosť za tento druh vysielania, robia, naopak, všetko pre to, aby ich zlikvidovali. Aj STV a SRo hrozí totiž reálne zánik. Reči pána Ruska z ANO o tom, že chce dokonca zachrániť či vybudovať novú verejnoprávnu STV a SRo, pripomínajú obraz hladnej anakondy, ktorá sa teší na pekné prasiatko, ktoré jej chovatelia vložili do klietky, aby ho zhltla.