Keď sa predstavitelia spojeneckých krajín z druhej svetovej vojny stretli na plážach Normandie, aby oslávili 60. výročie vylodenia spojeneckých vojsk, veľká časť rozhovorov sa týkala sporov medzi Amerikou a Európou o Iraku. Európa však nie je sama, komu sa Spojené štáty pod vedením prezidenta Georgea W. Busha odcudzili. Na obrovskom zozname netušených dôsledkov prameniacich z amerického fiaska v Iraku figuruje aj kľúčová skutočnosť, že v celej Latinskej Amerike je na vzostupe antiamerikanizmus, čo prináša množstvo dosahov na politiku regiónu.
Paralela s Európou sa tu nekončí. Pred nástupom Bushovej administratívy sa viacerí americkí prezidenti snažili usilovne zmeniť vzťah USA ku krajinám Latinskej Ameriky vo vzťahu hegemóna a porobených štátov na niečo, čo pripomína vzťahy medzi európskymi spojencami. To všetko je v ťažkom ohrození -- a ide o nebezpečný zvrat udalostí. Úplné odcudzenie Latinskej Ameriky od USA nepoškodí iba vzťahy na západnej pologuli, ale môže zdiskreditovať aj všeobecnejšie idey, ktoré sa úzko spájajú s USA.
Mnohé z týchto zhubných vedľajších účinkov možno pozorovať už teraz. Prvý a najhlbší dôsledok je v silne upadajúcej prestíži a úcte k USA a Bushovej administratíve v latinskoamerickej verejnosti.
Na začiatku Bushovho prezidentského obdobia to tak nebolo. Práve naopak, v mnohých hlavných mestách južne od Rio Grande vzbudzoval tím, ktorý sa v roku 2001 nasťahoval do Bieleho domu, značné očakávania. Bush koniec koncov počas prvých deviatich mesiacov v úrade vyhlásil, že bude západnej pologuli venovať veľkú pozornosť, a jeho činy túto rétoriku potvrdzovali. Ako prvý zahraničný štát navštívil Mexiko, obnovil status dočasnej ochrany stredoamerických prisťahovalcov, prihlásil sa k rozhodnutiu prezidenta Billa Clintona zriecť sa niektorých obchodných obmedzení voči štátom a spoločnostiam obchodujúcim s Kubou a dal nový impulz rokovaniam o vytvorení Celoamerickej zóny voľného obchodu.
Irak to všetko zmenil. Samotná invázia, neexistencia zbraní hromadného ničenia či spojitosti medzi Saddámom Husajnom a sieťou Al-Kajdá, fotografie obetí mnohých irackých civilistov a fotografie ponižujúceho zachádzania alebo mučenia irackých väzňov a zajatcov -- to všetko prispelo k rozsiahlemu, hlbokému a pravdepodobne trvalému pádu sympatií k USA v oblasti. Tento trend možno pozorovať na výskumoch verejnej mienky, v novinových komentároch, kongresových rezolúciách, vo vyhláseniach účastníkov summitov a na pouličných demonštráciách.
Druhý dôsledok vyplýva priamo z prvého. Prinajmenšom rétorikou získavajú pôdu pod nohami vládne strany alebo vedúci predstavitelia so silne antiamerickými sklonmi, od starostu Mexico City Andrésa Manuela Lópeza Obradora, po uruguajskú stranu Frente Amplio, od Schaddicka Handala zo starého Frontu národného oslobodenia Farabunda Martího v Salvadore, po Eva Moralesa v Bolívii, nehovoriac o celých vládach, ako sú kabinety Huga Cháveza vo Venezuele alebo Nestora Kirchnera v Argentíne. Tieto antiamerické sily nemusia byť vždy ľavicové, ale sú ostro kritické voči USA. So všetkou pravdepodobnosťou sa pritom stanú ešte hrmotnejšími a urážlivejšími, ako nakoniec vyzerajú, pretože verejná mienka prijíma podobné postoje a tóny za svoje.
Latinskoamerickí priatelia Spojených štátov pociťujú plamene tohto antiamerického hnevu. Zisťujú, že musia posúvať vlastnú rétoriku a postoje, aby utlmili svoju obhajobu politiky, ktorá sa vníma ako proamerická alebo Spojenými štátmi inšpirovaná. V mnohých prípadoch sú americké požiadavky a želania skutočne v rozpore s latinskoamerickými záujmami a je potrebné klásť im odpor. V iných prípadoch však opozíciu voči americkým preferenciám vedie verejná mienka a ide proti inštinktom lepšie informovaných vedúcich činiteľov.
Bushova administratíva si to všetko spôsobila sama. Monumentálnemu omylu, akým sa ukázal Irak, sa mohla úplne vyhnúť, alebo mohla hneď na začiatku zapojiť do hry Organizáciu Spojených národov. Tým by zabezpečila, že sa vojenská akcia a potom okupácia a obnova krajiny stretnú so širokou podporou mnohých krajín. Prinajhoršom mohla potom Bushova administratíva konať sama, ale s nasadením dostatočných síl, skúseností a vytrvalosti -- a s náležitým a bezpodmienečným rešpektom pre ľudské práva a medzinárodné právo.
Namiesto toho sa Bushova administratíva z dôvodov, ktoré sú čoraz viac zmätočné, vrhla na túto úlohu sama. Navyše tak urobila bez stratégie pre koncovku a s nasadením "neohromujúcej" sily. Zavrhnutiahodné správanie vo väzení Abú Ghrajb prišlo takmer zákonite. Bushov tím postavil priateľov Spojených štátov v Latinskej Amerike -- rovnako ako v Európe a inde -- do nezávideniahodnej situácie: právom síce nemohli a neboli ochotní americké nerozumné ťaženie podporovať, ale zároveň sa, pochopiteľne, zdráhali otráviť všeobecné vzťahy na západnej pologuli trápnou kritikou, akú si žiadala miestna verejná mienka.
Jorge Castaneda je bývalý minister zahraničia Mexika a súčasným kandidátom na funkciu mexického prezidenta.