Sú súkromné univerzity našou perspektívou?

Neadekvátna úroveň financovania školstva nahráva podnikaniu vo vzdelávaní. To, čo je súkromné, sa v súčasnosti automaticky pokladá za lepšie. Začínajú vznikať neštátne vzdelávacie inštitúcie a prenikať k nám zahraničné vysoké školy. Keďže majú privátny charakter, svoju činnosť vykonávajú na komerčnej báze. Väčšinou vyžadujú plne si zaplatiť štúdium formou školného. To je ich obvyklá stratégia aj v iných krajinách. Finančné motívy a ekonomická efektivita meraná ukazovateľmi tvorby zisku musí byť ich stratégiou. Získavanie iných zdrojov z výskumu a zo spolupráce s priemyslom je paradoxne veľmi limitované. Niektoré naše verejné vysoké školy, najmä technicky orientované, sa prispôsobujú týmto súčasným trendom. Podporujú podnikateľské aktivity, vytvárajú združenia na spoluprácu s praxou s cieľom produkovať aj iné ako rozpočtové zdroje.
Hlavnou činnosťou vo verejnom záujme musí zostať vzdelávanie, a to nielen mladej generácie. Posun hraníc poznania vedeckovýskumnou činnosťou má byť ďalším prioritným poslaním výskumne orientovaných univerzít. Silnejúce trendy vedúce ku skvalitňovaniu života si navyše vyžadujú formovať osobnosti, rozširovať intelektuálny horizont ľudí a ich záujmy. Človek v súčasnom svete nežije izolovane. Jeho orientácia na rešpektovanie morálnych, etických, sociálnych a kultúrnych hodnôt tvorí súčasť výchovy na školách. Nakoniec, vzdelaní ľudia v spoločensky žiadaných odboroch, orientovaní na akútne potreby trhu práce, sú cenným kapitálom, keďže predstavujú najdôležitejší nástroj hospodárskeho rozvoja, a tým rastu životnej úrovne celej spoločnosti.
Vzdelávanie napriek tomu, že ide o činnosť vo verejnom záujme, nemusí plne zabezpečovať štát. Dnes už dostupné celoživotné vzdelávanie nevyžaduje významnejšie rozpočtové prostriedky. Je schopné sa samo financovať. Absolventom však udeľuje certifikáty, a nie vysokoškolské diplomy.
Podnikateľsky orientované súkromné školy majú ambíciu byť efektívnejším systémom. Deklaruje, že poskytuje kvalitu, zrovnoprávňuje a rozširuje prístup ku kvalifikácii. Trh vo vzdelávaní nie je, žiaľ, kompletný a dokonalý. Už zo svojej podstaty sa viaže na zisk, konjunktúru a krátkodobé ciele. Podriaďuje sa individuálnym záujmom študentov, ďalších klientov a vlastníkov. Pestuje tak módne študijné programy aj bez väčšej perspektívy uplatnenia sa na trhu práce. Súkromné vzdelávacie inštitúcie iba výnimočne zaistia adekvátne vzdelávanie v spoločensky dôležitých, zvlášť technických a prírodovedných odboroch, najmä v celoštátnej dimenzii. Iba bohatšia časť strednej vrstvy obyvateľstva si môže finančne dovoliť štúdium na súkromných vzdelávacích inštitúciách. Tento fakt teoreticky môže limitovať množstvo nových súkromných škôl. Nastupujú teda ekonomické bariéry v prístupe k vzdelávaniu, ku ktorým sa pridružuje problém kvality.
Podľa štatistík OECD vo väčšine vyspelých členských krajinách je toto príčinou, prečo vyše 80 percent študentov navštevuje štátne alebo verejné vysoké školy. V USA je ich 70 percent na nesúkromných školách. V Austrálii, Kanade a v Nemecku dokonca 100 percent.
Reformy vo vzdelávaní by mala generovať najmä štátna politika sledujúca spoločenské priority. Dnes sa presadzujú trhové vplyvy a iné záujmy. Kvalitné vzdelanie však nie je obyčajným tovarom a vysoké školy tržnicou. Či budú súkromné školy prínosom, závisí od spôsobu realizácie dlhodobej štátnej koncepcie rozvoja vzdelávania v konfrontácii s aplikovanými formami súkromného podnikania v školstve. Univerzity pritom zo zákona musia uplatňovať kolektívne rozhodovanie, akademické slobody a tolerovať väčšiu závislosť od verejných inštitúcií, čo je v kontraste s direktívnymi podnikateľskými normami riadenia súkromných škôl s redukovaným vplyvom štátu.