Už týždne trvá spor o legitímnosť obchodu z 20. marca, ktorého predmetom bol prevod 200 000 akcií spoločnosti Slovnaft. V tejto súvislosti zverejnili HN článok, v ktorom zástupca spoločnosti MOL otvorene reaguje na vzniknutú situáciu. Stanovisko MOL-u nie je všsk také úprimné ako sa môže na prvý pohľad zdať. Samotný MOL totiž do celého sporu priniesol ešte viac neprehľadnosti a otáznikov.
Gyorgy Folkai vo svojej reakcii na článok Ivana Jakaboviča uvádza, že MOL pracuje s transparentným obchodným modelom a so stratégiou, ktorá sa riadi medzinárodnou praxou. Neštandardný postup, ktorý MOL zvolil pri ovládnutí Slovnaftu, svedčí ale skôr o opaku. MOL, napríklad, do dnešných dní nedokázal podať zmysluplné vysvetlenie, prečo boli akcie Slovnaftu, ktoré nadobudol 25. marca od Slovintegry a Slovbeny, prevedené za najnižšie prípustné ceny (1 383 a 1 256 Sk za akciu), a to v najnezvyčajnejšom režime T+0. MOL ešte v novembri minulého roku deklaroval, že akcie kúpi po 2 200 Sk za kus. Vysvetlenie predsedu predstavenstva Zsolta Hernádiho, že nižšie ceny vyjadrovali len bežnú dennú hodnotu akcií, je podľa mnohých nezmyselné. Ak boli raz akcie Slovnaftu zmluvne ocenené na 2 200 Sk, neexistoval žiaden dôvod nahlasovať obchod za nižšiu cenu. Taktiež nie je pravda, že nižšie vyjadrovali bežnú dennú hodnotu akcií Slovnaft, tie sa totiž v inkriminovaný deň obchodovali aj pri vyšších cenách. O transparentnosti uvedených priamych obchodov preto nemôže byť ani reč.
Podľa Gyorgyho Folkaia, cena, ktorú chcel MOL minoritným akcionárom ponúknuť, bola stanovená vzhľadom na trhovú cenu tak, aby znamenala príjem zisku pre investorov. Takéto zmýšľanie o cene povinnej ponuky na prevzatie sa v krajinách s dobre rozvinutým kapitálovom trhom považuje za úplne nesprávne. V každom štáte s modernou legislatívou sa cena ponuky približuje k cene, za ktorú nový väčšinový vlastník získal kontrolný balík.
Predstaviteľom MOL-u prekáža, že v prípade uznania sporného obchodu by niektorí menšinoví akcionári zdvojnásobili s akciami Slovnaftu svoj zisk. Vôbec im však neprekáža, že Slovintegre a Slovbene, ktoré v rokoch 1995 až 1997 počas éry divokej mečiarovskej privatizácie, nadobudli akcie s mnohomiliardovými zľavami po 155 korún, ponúkli 2 200 Sk za akciu (to je viac než štrnásťnásobok). Slovnaft má množstvo akcionárov, ktorí na jeho ovládnutí MOL-om určite nezbohatnú, nie každý mal príležitosť nakúpiť akcie za nízke ceny (EBOR ako tretí najväčší akcionár Slovnaftu je ideálnym príkladom). Nikto z menšinových akcionárov nezávidí Slovintegre a Slovbene cenu, za ktorú svoje akcie predali, od MOL-u je však maximálne neférové, ak ostatným akcionárom ponúkne o 45 % nižšiu cenu. Takúto možnosť by MOL nemal v žiadnej západoeurópskej krajine.
MOL nie je ani prvý, ani posledný zahraničný investor, ktorý na Slovensko prišiel. Inšpiráciu, ako sa má vyrovnať s malými akcionármi, môže nájsť v subjektoch, ktoré už na Slovensku pôsobia. Nemecký Allianz, dánska Kappa, francúzsky Fromageries Bell pri akvizícii slovenských firiem neskúmali ani trhovú cenu, ani mieru zisku, ktorú investori zrealizovali. Všetkým akcionárom ponúkli porovnateľné podmienky a neviedli nikam nevedúce spory o cenu ponuky na prevzatie.
Gyorgy Folkai má pravdu v tom, že treba vidieť aj to, ako tento proces posudzuje svet disponujúci rozvinutým trhom s cennými papiermi. Ak kompetentné orgány umožnia MOL-u zrealizovať ponuku pri cene 1 200 Sk, bude to pre zahraničných investorov jasný signál o tom, že na Slovensku sa dá k bonitnému majetku prísť veľmi lacno.
StoryEditor