Finančná kríza v rokoch 2007 – 2008 a následné bankroty viacerých krajín sa krátko nato stali spúšťačom pre vtedajšiu diskusiu o rozpočtovej zodpovednosti. Radičovej vláda spracovala návrh ústavného zákona, pričom už počas jeho príprav bolo viacerým aktérom zrejmé, že nepôjde ani tak o tú zodpovednosť, ako skôr o jej zdanie a politickú fasádu.
V rámci diskusie o tvorbe tohto rozumného nástroja, do ktorej som sa vtedy zapojil, som navrhovateľom vyčítal, že si netrúfajú zaviesť dlhový strop v nominálnej výške hrubého dlhu. Teda mechanizmus podobný dlhovému stropu na federálnej úrovni v USA. Na zvýšenie dlhového stropu som navrhoval nutnosť nájsť v parlamente ústavnú väčšinu, inak by štát nemohol emitovať dodatočné dlhopisy či inak si požičiavať.
Všetky nasledujúce vlády bez výnimky potvrdili a potvrdzujú, že absencia takéhoto limitu v našom systéme je kritická a vládnuci politici ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti nemajú záujem dodržiavať. Pritom kľúčová otázka nespočíva v ekonomických argumentoch, ale v tom, či a ako striktne má byť limitovaná moc v rukách v danej chvíli vládnucich politikov.
Dlhy, pravidlá a bankroty
Azda takmer každý štát sveta v niektorom momente svojej existencie vyhlásil bankrot alebo tí, ktorí v ňom mali aktuálne moc, porušili flagrantne pravidlá, ktorými sa riadili ich dlhy, zadlženosť či mena. Výnimkou nie sú ani USA, ktoré reštrukturalizovali dlhy po vojne za nezávislosť, ani Veľká Británia počas a po napoleonských vojnách. Opustenie zlatého štandardu, teda zrušenie možnosti zámeny meny za zlato, bol ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.