Európsky automobilový priemysel dostal v prvej štvrtine 21. storočia niekoľko rán. Prvá prišla po finančnej kríze v rokoch 2008 a 2009, keď mnohé vlády masívne zasiahli do podpory svojho kľúčového odvetvia, a ďalšia nasledovala o 12 rokov neskôr s pandémiou Covid-19 a fatálnym narušením dodávateľsko-odberateľských reťazcov.
Sotva sa európske automobilky dostali z najhoršieho, objavila sa na obzore neúprosná konkurencia z Číny a len nedávno prišiel úder spoza Atlantického oceánu s hrozbou zvýšením ciel na dovoz európskych áut do USA.
Tento vývoj navyše sprevádza dlhoročná snaha o zníženie emisií skleníkových plynov, ktorú „naštartoval“ jeden z najväčších škandálov v histórii automobilového priemyslu z dielne Volkswagenu. Kým sa európske automobilky snažia plniť ciele európskej ekologickej dohody, konkurencia – či už zo Severnej Ameriky alebo Číny – na seba nenecháva čakať.
To, v čom Európania dlho viedli, sa im zrazu rozpadá pod rukami a snažia sa naskočiť na tento vlak. Ak sa však pozrieme na jednotlivé štáty, vidíme v ich situácii predsa len rozdiely.
Nemecko: Automobilky trpia v Číne, rovnaký problém môžu mať čoskoro v Európe
Hoci často počúvame, že nemecký automobilový priemysel poškodila najmä pandémia Covid-19, údaje ukazujú, že jeho kríza sa začala niekoľko rokov predtým. Kým v rokoch 2015 až 2018 Nemecko vyrábalo približne pol milióna automobilov mesačne, ale v roku 2019 to bolo už len približne 350-tisíc automobilov. V súčasnosti sa mesačná produkcia pohybuje okolo 250-tisíc vozidiel (konkrétne v decembri 2024 to bolo necelých 233-tisíc).
Za celý rok 2...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.