Veľkí a velikášski v európskej únii

Oslava rozšírenia EÚ je minulosťou. Realitou sú zásadné otázky budúceho fungovania EÚ 25. Opakované úpravy zakladajúcich zmlúv totiž nezmenili vývoj, v ktorom Európa prehráva globálne súťaženie. EÚ sa preto nevyhne zásadnej politickej reforme, ktorú odštartoval konvent a jeho návrh ústavnej zmluvy. Reforme, ktorá odstráni paradox potláčania monopolu veľkých na trhu a zároveň jeho posilňovania v politickom systéme EÚ.
Únia potrebuje moderné myslenie a nové osobnosti. To však neznamená vyzdvihovanie "slovenskej cesty", lipnutie na práve veta alebo cnostné opakovanie desatoro prikázaní, ale vizionársky a konštruktívny prístup k problémom, ktoré odsúvajú Európu na vedľajšiu hospodársku a politickú koľaj. Náš prístup by sa mohol zakladať na parafráze známej Kennedyho vety: "Nepýtajte sa, čo môže Európa urobiť pre Slovensko, ale čo Slovensko môže urobiť pre Európu."
Politické riešenie je v prehodnotení procesov verejnej voľby v inštitúciách EÚ. Mantinely hľadania sú už dané postojmi dvoch skupín krajín. Na jednej strane je to prístup tzv. trojky EÚ, ktorý výstižne charakterizuje francúzska veta, že "táto Európa potrebuje jednoznačné a legitímne väčšiny, aby mohla konať a napredovať"(pritom ju po desaťročia mali, ale únia svoje pozície vo svete strácala), alebo historický nepodložený anglický optimizmus: "Ak sa dohodnú tri krajiny, ktoré tvoria takmer polovicu obyvateľstva Európy a viac ako polovicu jej bohatstva, je to dobre nielen pre tieto krajiny, ale aj pre Európu." Na druhej strane -- postoj menších štátov, ktoré sa (nie neopodstatnene!) obávajú demokracie "legitímnej väčšiny". Preto volajú po zachovaní jednomyseľného hlasovania, práve veta a pod. Táto cesta tiež nikam nevedie a v prípade postoja Poľska je aj historicky nepochopiteľná. Nebezpečie práva veta totiž najlepšie demonštruje osud východoeurópskeho štátu pod názvom Republika (1569 -- 1795), v ktorom politické právo veta malo okolo 10 percenta obyvateľov a ktoré fungovalo na princípe povinnej jednomyseľnosti. V podmienkach "demokratickej anarchie" až 40 percent zasadnutí zastupiteľského orgánu republiky sa skončilo bezvýsledne a v konečnom dôsledku Poľsko na dlhé obdobie zmizlo z mapy Európy.
Je to paradox, ale súčasný tlak na prerozdelenie hlasov v rade a požiadavka demografickej väčšiny pri hlasovaní kvalifikovanou väčšinou je v podstate úsilím získať výsadu práva veta pre tzv. veľké štáty, pretože každý návrh je bez ich súhlasu vopred nepriechodný. Veľkí sa teda usilujú o to, čo malým upierajú apelujúc na zdravý rozum. V pozadí sú však obavy zo straty ekonomických výhod z výsadného postavenia veľkého štátu a z rozptylu ich autority v rozšírenej EÚ 25. Obávajú sa právom, pretože hrubé porušovanie Paktu stability a rastu, balkánske, iracké a pod. zlyhávanie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, nereálny Lisabonský projekt, okrikovanie tzv. "novej Európy" na ich autorite nepridáva a javí sa skôr velikášskym ako veľkým.
Politická reforma EÚ by sa mala začať z prehodnotenia inštitútu veľkých krajín, ktorým sa prideľuje rovnaký počet hlasov v rade bez ohľadu na ich výraznú demografickú a ekonomickú odlišnosť. Dobre poslúžil európskej stabilite, no v podmienkach vyžadujúcich európsku flexibilitu sa stáva anachronizmom. Európa potrebuje autoritu lídrov technologického a sociálneho vývoja, a nie autoritu dedičných politických výsad veľkých krajín.
Obavy vyvoláva aj tendencia k vzniku superveľkého francúzsko-nemeckého spojeneckého tandemu podporovaného Veľkou Britániou. Dejiny európskych národov osobitne vymedzujú storočný tzv. koncert týchto veľmocí, usporiadaný na úkor malých štátov v rokoch 1815 až 1914, ktorý sa skončil krvavým kúpeľom prvej svetovej vojny a vyvolal to najhoršiu, dovtedy neznámu nenávisť medzi národmi a požiadavku odplaty.
Je málo pravdepodobné, že súčasná politická reprezentácia veľkej trojky podporí významné politické zmeny v záujme celej EÚ 25. V národnom a štátnom záujme Slovenskej republiky je preto potrebné presadzovať ústavné zakotvenie ekonomickej zodpovednosti krajín tvoriacich "legitímnu väčšinu" za svoje politické konanie.