Prečo a ako robiť rozvojovú stratégiu

Je napodiv, ako silno sú v širokej verejnosti, v odboroch, ale aj medzi zamestnávateľmi, na niektorých ministerstvách a v značnej časti odbornej publicistiky formujúcej verejnú mienku zakorenené ilúzie, že základom stratégie rozvoja hospodárstva má byť stanovenie rozvojových priorít na základe apriórneho výberu štátom prednostne podporovaných segmentov ekonomiky. Je šťastie pre Slovensko, že doteraz všetky jeho vlády (vrátane vlád, čo s tým spočiatku koketovali) strategické rozvojové priority takýmto spôsobom neurčili.
Funkciu nástrojov uplatňovania rozvojovej stratégie plnia predovšetkým technologicko-inovačná a priemyselná politika premietnuté do celého komplexu hospodársko-politických nástrojov. Aj v rámci tohto základného prístupu k uplatňovaniu uvažovaných politík sa však priamo v nich zisťuje potreba istej selekcie hospodárskych aktivít v prospech dlhodobých cieľov ekonomického rozvoja.
Potreba selektívneho prístupu k určeniu niektorých cieľov dlhodobého rozvoja je spojená s vytváraním predpokladov pre dlhodobý proces uzatvárania technologickej a inovačnej (v konečnom dôsledku aj produktivitnej a výkonnostnej) medzery v menej vyspelých ekonomikách, medzi ktoré patria aj takmer všetky tranzitívne ekonomiky. Najmä v takej malej ekonomike, akou je Slovensko, nemožno túto úlohu riešiť na celom širokom fronte hospodárskych činností. Všetko nasvedčuje, že sa tu (tak ako sa to už udialo vo viacerých krajinách stojacich pred v podstate rovnakou úlohou --- pozri príklad Fínska alebo Írska) treba pokúsiť o skĺbenie prvkov cieľavedomého programovania s fungovaním trhového mechanizmu.
Uvedomujeme si, že v predchádzajúcich odsekoch boli sformulované protichodné a na prvý pohľad navzájom sa vylučujúce požiadavky. Na jednej strane odmietnutie cieľavedomého selektovania a podpory rozvojových priorít, a naproti tomu predsa len istá užitočnosť a potreba výberu z ponúkajúcich sa príležitostí hospodárskeho rozvoja. Je tu reálny problém, ktorý nevzniká z povrchného nesystémového pohľadu na fungovanie ekonomiky, ale je, naopak, výsledkom vnímania viacerých dimenzií vývoja zložito štruktúrovaného hospodárskeho systému.
Zapájanie podnikov do selektovania štruktúrnych priorít a zmien by sa však nemalo chápať ako prosté zapájanie vybraných (hoci aj úspešných) podnikateľov, resp. zástupcov podnikateľských združení do grémií, v ktorých sa má o potrebných štruktúrnych trendoch uvažovať a rozhodovať. Pre formovanie hospodárskych štruktúr treba využívať predovšetkým reálne výsledky podnikania, ktoré sa, na jednej strane, stanú indikátorom jeho efektívnych smerov a priorít, a, na druhej strane, pri ich aktívnom využití fiškálnou a daňovou politikou, môžu sa stať aj zdrojom podpory zameranej na zrýchlenie nimi na trhu objavených štruktúrnych inovácií. Jednoduchšie povedané, podnikatelia, ktorí dosiahnu úspešné výsledky vďaka svojim inováciám založeným najmä na financovaní vedy a výskumu, mali by byť podporení v prvom rade zo zdrojov, ktoré svojimi priekopníckymi aktivitami sami vytvoria.
Podľa tradičných predstáv sa má stratégia vnášať do hospodárstva zvonka ako súhrn strategických cieľov, ktorému sa má jeho fungovanie prispôsobiť. Podľa nášho prístupu vyrastá stratégia organicky z fungovania trhovej ekonomiky, v ktorej štát vytvára len isté podporné funkcie. Prvú, nami odmietanú predstavu o stratégii hospodárskeho rozvoja, možno nazvať staticky-cieľovou; druhú, ku ktorej sa prikláňame, nazývame organicko-kontinuálnou.
Organicko-kontinuálny prístup k vypracovaniu stratégie hospodársko-sociálneho rozvoja spočíva na široko založenej a dlhodobo rozvíjanej spolupráci rôznych úrovní ekonomiky. Základným predpokladom úspešného výsledku je všestranná podpora prác na stratégii zo strany celej vlády, dokonca ich dlhodobá podpora zo strany striedajúcich sa, ale na hlavné úlohy rozvojovej stratégie konsenzuálne nazerajúcich vládnych garnitúr.