Po oznámení výsledkov referenda o vstupe SR do EÚ sa až priveľa diskutuje o miere zodpovednosti toho či onoho politika za priebeh kampane i za samotný počet občanov, ktorí prišli do príslušných miestností potvrdiť svoj postoj ku skutočne prelomovému kroku do pomerného neznáma.
Táto diskusia, hoci je do veľkej miery oprávnená, však nesmeruje k meritu veci. Problém tkvie totiž v niečom úplne inom, a to v záujme o veci európske. A v tom sa občania pristupujúcich krajín už približujú k svojim budúcim spoluobčanom zjednocujúcej sa Európy.
Kto pozorne sleduje vývoj jediného porovnateľného faktora, ktorým je voľba poslancov Európskeho parlamentu, musí jasne vidieť túto koreláciu. Európske povedomie, napriek dlhoročným dobrým alebo horším skúsenostiam občanov krajín únie, stále jasne pokrivkáva za národným či štátnym. Dokonca možno nielen v slovenských pomeroch hovoriť o istom vzťahu medzi európskymi a regionálnymi voľbami, ktoré ukazujú na záujem iba menšieho počtu politicky angažovaných občanov.
Ak by sa mala kritika koncentrovať na hlavný problém, potom to musí byť europripravenosť Slovenska. Či sa to zodpovedným páči alebo nie, práve v tom je skryté šidlo vo vreci. Minimálne tri roky sa evidentne vie, že pripravenosť štátu na vstup do EÚ nie je dostatočná. A minimálne tri roky sa neurobili poriadne kroky s cieľom napraviť zlý stav, a to aj napriek varovným hlasom z Bruselu i z partnerských krajín. A klasicky sa hasí na poslednú chvíľu.
Príprava euroúradníkov na všetkých stupňoch štátnej správy i samosprávy je v globále viac ako nedostatočná. Neurobilo sa dosť nielen vo finančnej motivácii, ale ani v dôraznom presadzovaní záujmov príslušných inštitúcií udržať už (za peniaze daňových poplatníkov) vyškolených pracovníkov na príslušných miestach. A to sa dá ošetriť iba pomocou pracovnoprávnych nástrojov, resp. vytvorením perspektívy na ich ďalší postup aj smerom do Bruselu, či už priamo do jednotlivých sekcií Európskej komisie, či slovenského zastúpenia pri EÚ v celej jeho šírke, ktorého početnosť bude vzhľadom na úlohy člena neustále narastať.
Nariekame nad tým, že nám hrozí únik mozgov do zahraničia. Ale ten už máme, ako vidno, aj vnútri krajiny. Ale to je celoeurópsky, ba celosvetový trend. Mal by nútiť zodpovedných, a to nielen politikov, aj sa tak správať. A ešte niečo. Aby sme boli skutočne európski, treba sa začať vážne zaoberať aj možnosťou hlasovania slovenských občanov v zahraničí. Pribudne síce robota, ale na druhej strane akoby sa zabúdalo, že sa im upiera jedno z ich základných práv. Aj to je jeden z dôkazov, že mnohým je bližšia slovenská košeľa ako európsky kabát.
StoryEditor