Po rokoch pôsobivého rastu sa ekonomické vyhliadky Brazílie zdajú čoraz pochmúrnejšie. Od júlového ukončenia futbalových majstrovstiev sveta sa ekonomická aktivita prepadla, inflačné tlaky sa zintenzívnili a spotrebiteľská aj podnikateľská dôvera sa zrútili, čo viedlo mnohých ekonómov k zníženiu predpovedí rastu pre tento rok. Aká chorá je teda brazílska ekonomika a ako jej malátnosť ovplyvní výsledok októbrových prezidentských volieb?
Dobré rekordy
Na prvý pohľad sa slabý brazílsky rast javí ako pominuteľný a prezidentka Dilma Rousseffová by mala mať dobrú pozíciu na to, aby obhájila funkciu pre druhé funkčné obdobie. Jej Strana pracujúcich (PT) v posledných dvanástich rokoch zabezpečila v krajine najvyšší rast HDP na obyvateľa za posledných viac ako tridsať rokov, znížila nerovnosť príjmov vďaka rozsiahlemu systému sociálnych transferov, ktoré sa dotkli tretiny brazílskych domácností, a znížila oficiálnu nezamestnanosť na rekordne nízkych 4,5%.
Aj zbežný pohľad na nedávne ekonomické dáta však odhalí, že brazílsky rastový model dosť možno naráža na stagflačnú stenu. Počas prvej polovice tohto roka dokonca Brazília s najväčšou pravdepodobnosťou zažila technickú recesiu. A ročný rast počas prezidentského pôsobenia Rousseffovej pravdepodobne dosiahol v priemere menej ako 2% - to je najpomalší rast za vlády akéhokoľvek brazílskeho prezidenta od 80. rokov, kedy krajina prestala byť hyperinflačným beznádejným prípadom a chronickým bankrotárom a nastúpila na cestu k vytvoreniu stabilnej a stále lepšie prosperujúcej střednopríjmovej ekonomiky.
Keby navyše vláda nebola znížila dane a neodložila potrebné zvýšenie cien benzínu a elektriny, predstavovala by priemerná ročná inflácia 7,5% - takú úroveň krajina nedosiahla už desiatky rokov. V oblasti služieb, kde sa vláda neprijala žiadne opatrenia na potlačenie inflácie, presahuje jej miera 9%.
Krehký a neudržateľný model
Ak sa ponoríme hlbšie, zistíme, že základy brazílskej ekonomiky sú plné krehkých miest a nerovnováh. Hoci je celková ekonomická aktivita slabá, deficit bežného účtu dosiahol dvanásťročné maximum vo výške 3,5% HDP. Priemyselná výroba sa nachádza 7% pod predkrízovým vrcholom v roku 2008. Spolu s poklesom priemyselnej výroby vyjadrenj ako podiel na celkovom exporte z 54% pred desiatimi rokmi na dnešných 37% to ukazuje na značnú stratu konkurencieschopnosti.
Dokonca aj silné stránky ekonomiky - prekvitajúci sektor služieb a nízka nezamestnanosť - sa opierajú o neudržateľnú úverovú politiku. Rýchly rast úverov je samozrejme prirodzeným dôsledkom klesajúcich reálnych úrokových sadzieb. V Brazílii však objem úverov poskytnutých štátnymi bankami od roku 2008 výrazne prevyšuje objem úverov súkromných bánk, čo znamená, že za zvýšením objemu bankových úverov až na 58% HDP (čo je oproti stavu pred ôsmimi rokmi približne dvojnásobný podiel) do značnej miery stoja pôžičky so silne dotovaným úrokom.
V tejto situácii sa Brazília pripravuje na najdôležitejšie prezidentské voľby od prechodu krajiny z diktatúry na demokraciu v roku 1985 - a predvolebné prieskumy neveštia pre Rousseffovú nič dobré. Napriek vyšším príjmom a nižšou nerovnosťou vyjadrilo 70% Brazílčanov túžbu po zmene. Vzhľadom k pouličným protestom, ktoré vlani vypukli kvôli zlej kvalite verejných služieb a rastúcim cenám to nie je nič prekvapujúce. Je však na vine iba vláda Rousseffovej?
Stručná odpoveď znie, že nie. Vláda prezidentky Rousseffovej je síce do značnej miery zodpovedná za poslednú vlnu cyklického oslabenia a sociálnych otrasov, ale brazílske problémy majú korene v všeobecnejšej neochote striasť jarmo politiky realizovanej počas viac ako dvoch desaťročí vojenskej vlády.
Plano Real, program makroekonomickej stabilizácie z roku 1994, umožnil spolu s následnými štrukturálnymi reformami Brazílii, aby konečne skrotila infláciu a vyviezla sa na vlne lacnej globálnej likvidity a prudko rastúceho čínskeho dopytu po komoditách. Keď sa vláda pokúsila nasmerovať tieto zisky k redistribúcii bohatstva, verejné výdavky vzrástli a systém sociálnych dávok - založený na takzvaných "nadobudnutých právach" - začal byť čoraz skostnatenejší.
Nová nádej? Zmena modelu
Brazília potrebuje nový rastový model založený na štyroch kľúčových prvkoch: prísnejšej fiškálnej politike, voľnejšej menovej politike, zníženej úlohe štátnych bánk pri poskytovaní úverov a opatreniach na zníženie astronomických nákladov na súkromné pôžičky. Budúca vláda, nech už bude ľavicová alebo pravicová, bude tiež zápasiť s nezávideniahodnou úlohou reformovať systém nadobudnutých práv tak, aby sociálne dávky boli flexibilnejšie a dostupnejšie. Jej prístup rozhodne o tom, či sa Brazília vydá cestou Venezuely, ktorá sa v súčasnej dobe utápa vo stagflácii, alebo cestou Čile, všeobecne považovanú za najlepšie riadenú ekonomiku v Latinskej Amerike.
Vzhľadom na ochranné opatrenia spojeným s nadobudnutými právami bude proces vykorenenia ekonomických pokrivení a obnovy stabilnej rovnováhy brazílskych financií vyžadovať zdĺhavú ústavnú reformu. A aj keď bude tento prechod nepochybne bolestný, pre budúci hospodársky rast a rozvoj Brazílie je nevyhnutnosťou.
Otázka, či budúca vláda dokáže urobiť potrebné kroky, bude závisieť od jej schopnosti zjednotiť elektorát aj nesúrodú skupinu regionálne zameraných politických strán. Zo všetkého najskôr však musí odmietnuť lákavo ľahkú - ale v konečnom dôsledku ničivú - cestu zvyšovania daní a rozširovanie politiky prerozdeľovania. Táto cesta vedie do Venezuely - a k oveľa menej stabilnej a prosperujúcej Latinskej Amerike.
Gene Frieda je globálnym stratégom spoločnosti Moore Europe Capital Management.
Copyright: Project Syndicate, 2014.
www.project-syndicate.org