V dnešnej dobe sa ako tradičný príklad zlých ľudí uvádza Hitler a nacisti. Pred Hitlerom slúžil pre takéto príležitosti faraón. Prečo vtedy ľudia nepoužívali niekoho konkrétneho z reálneho života? Pretože neboli médiá. Ľudia väčšinou iba čítali knihy a tou zďaleka najčítanejšou bola Biblia (hovoríme o dobe pred Pánom prsteňov). Keby ale ľudia mali fotografie a telegrafy v šestnástom a sedemnástom storočí, najväčšími záporákomi by možno boli španielski Habsburgovci. Áno, aj počiatok modernej éry mal svojich nacistov. Ale ľudia, ktorí ich terorom trpeli, nevedeli, akí zlí skutočne sú.
Habsburgovci sú najznámejšou európskou dynastiou a v Španielsku vládli v rokoch 1516-1700. Potom sa španielska kráľovská koruna presunula k Bourbonovcom a kráľovstvo sa stalo k ľuďom priateľskejšie. Habsburgovci sa presunuli do Rakúska a aj oni sa viac otvorili potrebám ľudu. Prečo ich ale počas ich vlády v Španielsku prirovnávať k nacistom? Predovšetkým to boli globálni dobyvatelia, ktorí vládli krajine, "nad ktorou slnko nikdy nezapadá." Išlo o obrovské územie v Európe, Južnej Amerike, Ázii a Afrike. Podobne ako nacisti expandovali všetkými možnými smermi a zaberali územia v Taliansku, Afrike i Holandsku.
Španielska vláda bola neuveriteľne brutálna vo vzťahu k pôvodným obyvateľom dobytých území. Zabíjala, zotročovala a terorizovala. V daný časový okamih vždy prebiehalo niekoľko vojen, ktoré sa držali zabehnutej metódy: "vydrancovať a spáliť." Zúrivé španielske nájazdy boli dobre známe najmä v Holandsku. Španielski Habsburgovci sa pritom držali verzie katolicizmu, ktorej je dnes asi najbližšie islamský radikalizmus ISIS. Habsburgovci nezačali s inkvizíciou, ale podporili ju a rozšírili. Výsledkom boli masové mučenia a popravy. Pápež s takýmto postupom nesúhlasil a počas tridsaťročnej vojny sa spojil s Francúzmi.
Hitler si nakoniec znepriatelil celý svet a bol porazený. Podobne Habsburgovci nakoniec vyprovokovali celý zvyšok Európy k tomu, aby sa otočil proti nim. Počas tridsaťročnej vojny bojovali proti spojeným silám protestantov a katolíckeho Francúzska. Zabitých bolo osem miliónov ľudí a Španielsko nakoniec utrpelo porážku, ku ktorej prispeli aj samotní Španieli, ktorí už mali hrôzovlády dosť. Habsburgovci sa ešte niekoľko desaťročí držali pri moci, nakoniec ich ale nahradili miernejší Bourbonovci.
Je pravda, že mnoho ďalších krajín sa dopúšťalo zverstiev, ale aj nacistov môžeme porovnávať so Stalinom, Mussolinim, Francom, Kim Il Sungom a ďalšími. Habsburgovci sa im podobajú hlavne preto, že mali veľkú moc a spočiatku boli úspešní. A tým, že nakoniec vyprovokovali všetkých okolo, aby sa proti nim postavili. Najznámejšími negatívnymi postavami sa nestali len preto, že nikto nemohol robiť fotky mŕtvych Inkov a obetí inkvizície.
Keď nás niekto potrebuje
Keď Robert Schwartzman z New York City pred niekoľkými rokmi stratil blízku osobu, bol z toho zúfalý. Niekoľko priateľov mu v dobre mienenom úmysle povedalo, že "stratil iskru". Ich záujem mu ale nepomohol, naopak podľa jeho slov smútok ešte prehĺbil. Emočná podpora môže byť kľúčovou súčasťou vyrovnania sa s depresiou. Nie je ale jednoduché, čo a kedy vyslovíme tak, aby sme neurobili viac škody ako úžitku. Aj tie najlepšie myslené slová totiž môžu bolieť. Profesor psychológie Jonathan Rottenberg k tomu hovorí: "Depresia je medziľudské mínové pole. Je veľmi bolestivá, mätúca a hrozivá. Týka sa to ako človeka v depresii, tak ľudí okolo neho. "Niektorí z nás sa ľuďom v depresii radšej vyhýbajú, pretože nevedia, ako sa k nim správať. Väčšina sa im snaží pomôcť, ale naša snaha sa často míňa účinku.
Snažíme sa problém zľahčiť, hovoríme, že všetky rany sa raz zahoja. Najlepšie je najskôr sa opýtať na to, ako sa náš blízky cíti. Nečakajte, až začne sám hovoriť. Potom počúvajte pozorne, čo vám hovorí. Ľudia v depresii si najviac cenia to, keď je niekto vypočuje. Chcú si byť tiež istí tým, že ich priateľ neodíde preč. Je tak dobré ponúknuť, že sa porozprávame, ale netlačte na to a nesnažte sa upokojovať tým, že sa všetko iste čoskoro spraví. Depresia nie je niečo, čo zo seba možno len tak striasť. Určite je potrebné sa vyvarovať rád typu "prestaň sa ľutovať", alebo "iní ľudia sú na tom ešte horšie". Najlepšie sú jednoduché a jasné informácie typu: "Je mi ľúto, že cítiš takú bolesť. Teraz neviem, ako to riešiť, ale budem ti pomáhať. "
V snahe o pomoc človeku v depresii nebýva prínosné úsilie o analýzu a reči o tom, čo je podľa vás všetko zle. Tiež nie je dobré ponúkať pomoc, ak by takáto ponuka nebola skutočne úprimná. Ak úprimná je, mali by sme byť k dispozícii okamžite, keď je to potrebné. S človekom v depresii si môžeme vymeniť vlastné skúsenosti, čo môže zmenšiť pocit jeho izolovanosti. Je tiež plne v poriadku, keď sa spýtame na to, či premýšľal o tom, že si ublíži. Ak prizná, že pomýšľal na samovraždu, nenechávajte si to pre seba. Zavolajte doktora či odborníka na túto problematiku. Nikdy sa nespoliehajte na to, že im zavolá on sám.
Testy ľudí "na ľuďoch"
Pelle Guldborg Hansen je riaditeľom projektu Initiative for Science, Society & Policy na ktorom spolupracujú University of Southern Denmark a Roskilde University. Zameriava sa na to, ako ľudia robia svoje rozhodnutia. V rámci jedného experimentu sa tak napríklad jeho traja kolegovia pohybovali na letisku v Kodani. Boli bežne oblečení a zapadli medzi ostatných cestujúcich.
Mapovali správanie ľudí pri nástupe do lietadla u 500 letov. Hlavné závery boli nasledovné: Čím viac ľudí stojí, tým je celý proces chaotickejší. V Kodani sú kreslá na letiskách navrhnuté pre skupiny ľudí, aj keď väčšina cestujúcich cestuje samostatne alebo vo dvojiciach. Tí prví najradšej sedia niekde v rohu a vedľa seba si dajú batožinu. Dvojica cestujúcich o mieste veľmi neuvažuje, chcú len sedieť spolu. V druhej fáze výskumu umožnilo letisko vedcom, aby zmenili konfiguráciu kresiel. Cieľom bolo nájsť také nastavenie, ktoré by proces nastupovania do lietadla upokojilo a zrýchlilo. Medzi hlavné nápady patrí zväčšenie počtu sedačiek tak, aby jednotliví cestujúci skôr sedeli. V tom ich však mali podporovať aj informačné tabule ukazujúce, ako proces nastupovania pokračuje.
Hansen sa zaoberá teoretickým modelovaním dynamiky nášho správania. Podľa svojich slov sa snaží nachádzať problémy v dennodennom živote a tie potom riešiť. Ako príklad udáva svojho desaťročného syna a jeho čistenie zubov. Pýtal sa ho, čo vidí, keď vychádza z dverí domu. Syn odpovedal, že telefón. Hansen sa potom snažil, aby sa syn zakaždým, keď vidí telefón, spýtal sám seba, či si vyčistil zuby. Na kodaňskom letisku potom pracoval aj na iných projektoch, než len na tých týkajúcich sa nastupovania do lietadla. Jeden z nich mal za cieľ donútiť fajčiarov, aby si zapaľovali ďalej od vstupu do letiskovej budovy. Vedci najprv zistili, že 85% fajčiarov vstupuje do vonkajšieho fajčiarskeho sektora z vnútra budovy. Nakoniec sa ukázalo, že všetko rieši viac značiek usmerňujúcich fajčiarov do fajčiarskych sektorov vo vnútri budovy.
Zdroj: WSJ, blog ekonóma Noaha Smitha