Penzisti sú nahratí. Doplatia na dlhy štátov

Harvardská ekonómka Carmen Reinhartová, ktorá sa spolu s kolegom Rogoffom nedávno ocitla pod paľbou kritiky za chyby v dôležitej štúdii k štátnemu dlhu a jeho vplyvu na hospodársky rast, nedávno poskytla zaujímavý rozhovor týždenníku Der Spiegel. Dlhového bremena je podľa nej potrebné sa zbaviť tak ako tak, pretože paralyzuje finančný systém a tok úverov v ekonomike.

Cesty k redukcii dlhu sú rôzne. Reinhartová zmieňuje hyperinfláciu, bankrot a tiež termín, ktorému sama pomohla na svet, a síce finančnú represiu. V skratke ide o stlačenie úrokových mier do záporných hodnôt, čo vedie k presunu bohatstva od veriteľov k dlžníkom.

Finančná represia má dve zložky. Prvý z nich spočíva v tom, že domáce úspory v danej krajine sú smerované na financovanie fiškálnych deficitov. Druhá z nich potom v tom, že verejný dlh je financovaný za veľmi nízke sadzby. Represívnych pák má štát k dispozícii niekoľko. Prvý z nich je regulácia finančného sektora. Príkladom je Solvency II, Basel III a ďalšie požiadavky, ktoré nútia banky a poisťovne k investíciám do vládnych dlhopisov. Druhou sú minimálne pôžičky zo strany súkromného sektora, ktoré vedú k tomu, že úspory prúdia smerom k vládnemu sektoru. Ďalšia v rade je averzia k riziku, ktorá motivuje investorov k nákupu aktív, ktoré sa považujú za bezpečné. A k finančnej represii prispieva aj veľmi expanzívna monetárna politika, ktorá vedie k poklesu sadzieb. Vlani výšku represie banka Natixis odhadla na 2,5% HDP v USA, 1,3% vo Veľkej Británii, 1% v Nemecku, 0,4% vo Francúzsku a 0% v Japonsku.

Toto je určite nemilé pre chudákov drobných sporiteľov. Ďaleko horší bolehlav ale represia servíruje penzijným fondom. Dajme slovo akademičke Reinhartovej:

"Budúce penzisti majú problém, o tom niet pochýb. Vlády majú veľký vplyv na to, aký typ aktív môžu penzijné fondy držať. Vo Francúzsku napríklad štátne fondy museli presunúť prostriedky z akcií do štátnych dlhopisov. Nie preto, že by ich návratnosť bola skvelá, ale preto, že sa to vláde viac hodí. Penzijné fondy, domáce banky a poisťovne sú na tom najhoršie, pretože vlády môžu jednoducho meniť pravidlá hry."

Nátlak sa podpisuje aj na správanie korporátnych penzijných fondov. Spoločnosti na Západe už dávno negarantujú určitú výšku penzie, ako tomu bolo predtým, ale požadujú od zamestnancov pevný príspevok, ktorého úročenie a výnos za 20 rokov visí vo hviezdach. Náklady finančnej represie budú dlhodobo sčasti niesť pracujúci ľudia, ktorých dôchodok ešte len čaká.

Nemilosrdnú dôchodkovú matematiku, tvrdšiu demografickú situáciu, nedokážu výrazne zmeniť ani reformy. Štát môže od ľudí chcieť väčšie príspevky, ale nie donekonečna. Príkladom sú zmeny britského verejného systému poistenia, vďaka ktorým sa podľa stĺpčekára Buttonwood ušetrilo len veľmi málo. Súčasní daňoví poplatníci a dôchodcovia získavajú na úkor budúcich, ktorí už sa na penziu budú môcť sotva spoliehať. Keďže výhľadový horizont priemerného politika neprekračuje jeden volebný cyklus, tlak na zmeny je minimálny.

(Zdroje: Buttonwood'S Notebook, Der Spiegel)