V tejto chvíli sa zdá, že nehrozí žiadna ekonomická kríza, politici sa tak potľapkávajú po chrbte. Napríklad v Európe sa chváli oživením Španielsko, ktoré by malo tento rok v porovnaní s minulým rokom rásť minimálne dvojnásobným tempom. Bohužiaľ to ale znamená, že rast dosiahne asi 1 percento, a to v ekonomike, kde nezamestnanosť mladých dosahuje 55 percent.
To, že niekto takúto situáciu považuje za úspech, len ukazuje, ako sme si zvykli na hrozné ekonomické podmienky. Vedieme si horšie, než by si ktokoľvek z nás pred niekoľkými rokmi vedel predstaviť. Zdá sa však, že to stále viac považujeme za niečo normálne.
Ako k tomu došlo ? Dôvodov je samozrejme viac a poslednou dobou o nich premýšľam stále viac. Podľa môjho názoru hrá významnú úlohu tendencie tých , ktorí nastavujú ekonomickú politiku , na to, aby implementovali iba polovičaté kroky v porovnaní s tým, čo im hovorí inak správna analýza.
Ak niekto sledoval vývoj v USA aj v Európe, vie, že tu sú veľmi vplyvné skupiny, ktoré bojujú proti tomu, aby sa nezamestnaní ľudia mohli vrátiť späť do práce. Tieto skupiny majú za sebou pozoruhodné výsledky, vrátane toho, že ich predikcie sú sústavne mylné.
V USA máme ľudí z Wall Street i z Kongresu, ktorí strávili posledných päť rokov neustálym varovaním pred vysokou infláciou a prudkým rastom sadzieb. Napriek tomu, že k ničomu takému nedošlo, je im stále venovaná pozornosť a oni sami nejavia známky toho, že by sa nad celou vecou znova a lepšie zamysleli. V Európe je to už štyri roky, čo sa celý kontinent obrátil smerom k prudkému fiškálnemu uťahovaniu. Jeho zástancovia nám hovorili, aby sme sa ničoho nebáli, pretože výsledný efekt bude pozitívny - uťahovanie totiž podporí dôveru. Nemá cenu rozoberať, že táto rozprávka o dôvere sa nikdy nenaplnila. Ale to týmto ľuďom nebráni v tom, aby tvrdili, že mučenie musí pokračovať.
Fed s množstvom vyvolávačov inflácie bojoval, Medzinárodný menový fond poukazoval na to, že fiškálne uťahovanie bude problematické. Všetci správni chlapci mali ale problém konať plne v súlade s tým, čomu verili. Príkladom je Obamova stimulácia, ktorá bola evidentne príliš slabá na to, aby zdvihla ekonomiku z hlbokého útlmu. Niektorí z nás pred tým varovali a ukázalo sa, že sme mali pravdu.
Fed v určitom zmysle urobil to isté. Jeho vedenie od začiatku vylúčilo politiku, u ktorej bola najväčšia pravdepodobnosť úspechu. Jednalo sa najmä o ochotu tolerovať o niečo vyššiu infláciu, a to aspoň na prechodné obdobie. Nasledovali tak politiky, ktoré neboli plne efektívne a zanechali za sebou dojem, že už nie je možné nič ďalšie robiť.
Podobný vývoj možno prebieha aj v Japonsku. To sa radikálne odpútalo od starej politiky a konečne sa priklonilo k agresívnej monetárnej stimulácii, ktorú mu západ odporúčal viac ako 15 rokov. Napriek tomu ale stále panuje tendencia k polovičatosti a nastavovanie dôležitých cieľov nižšie, než ako to situácia skutočne vyžaduje. To zvyšuje riziko, že sa Japonsku nepodarí dosiahnuť dostatočnú rýchlosť a nové politiky nebudú pre únik z deflácie dostatočne silné. Môžeme sa pýtať, prečo sú zlí chlapci so svojimi pomýlenými odporúčaniami tak sebaistí, zatiaľ čo dobrí chlapci sa držia späť. Predpokladám, že odpoveď súvisí s tým , aké záujmy každá skupina v skutočnosti má.