Európske ekonomiky sa v USA velkej chvály nedočkajú. V Spojených štátoch vyznávame politiku inverzného Robina Hooda. Veríme totiž, že ekonomický úspech je zaistený ohľaduplnosťou k bohatým, ktorí by v prípade vysokého zdanenia nevytvárali žiadne pracovné miesta. K bežným ľuďom sa naopak musíme správať tak, ako keby si prácu volili až ako poslednú možnú alternatívu. Európa s jej vysokým zdanením a štátom blahobytu podľa tejto ideológie robí všetko zle. Jej systém teda musí kolabovať a tento kolaps sa v USA často berie ako nespochybniteľný fakt.
Realita je ale veľmi odlišná. Južná Európa síce prechádza krízou, sever vrátane Francúzska si však vedie oveľa lepšie, než si väčšina Američanov myslí. Francúzi vo veku 25 - 54 rokov napríklad nájdu prácu s oveľa väčšou pravdepodobnosťou, než Američania. Vždy to tak nebolo. V 90. rokoch mala Európa skutočne vážne problémy s tvorbou pracovných miest. Hovorilo sa tomu "euroskleróza". Zdalo sa, že jadro problému je jasné: Záchranná sociálna sieť, ktorá mala podkopávať iniciatívu ľudí a naopak podporovať ich závislosť od štátu.
Následne však došlo k niečomu zaujímavému. Európa si značne polepšila, v Spojených štátoch ale prebiehal opačný vývoj. Miera zamestnanosti je teraz vo Francúzsku u ľudí v najproduktívnejšom veku oveľa vyššia ako v USA. Ostatné európske krajiny s veľkým štátom blahobytu, ako Švédsko či Holandsko, si vedú ešte lepšie. Mladí Francúzi to majú s hľadaním práce oveľa ťažšie ako ich americké náprotivky. To je ale do značnej miery dané tým, že Francúzsko poskytuje väčšiu podporu študentom a tí tak nemusia počas štúdia pracovať. Čo sa ale týka generovania pracovných miest pre tých, ktorí by mali určite pracovať, je na tom stará Európa oveľa lepšie. To všetko je v rozpore s tvrdením ideológov slobodného trhu, ktorí poukazujú na sociálnu podporu a reguláciu.
Som si istý, že mnoho ľudí moje tvrdenie jednoducho odmietne a nebude im veriť. Koniec koncov americkí konzervatívci od samého začiatku krízy v Európe tvrdia, že ide o kolaps štátu blahobytu, ktorý vznikol v dôsledku pomýlených obáv o sociálnu spravodlivosť. A tvrdia to stále aj napriek tomu, že najsilnejšie európske krajiny vrátane Nemecka majú štát blahobytu, ktorý sa nachádza ďaleko za najdivokejšími snami amerických liberálov. A makroekonómia nie je hrou s morálkou. Hlboké depresie a krízy môžu postihnúť ekonomiky, ktoré sú fundamentálne veľmi silné. Príkladom sú Spojené štáty v roku 1929. V Európe bolo chybou najmä vytvorenie spoločnej meny bez bankovej a fiškálnej únie. To však nemá v princípe nič spoločné so štátom blahobytu. Pravda je naopak taká, že ten sa ukázal byť odolnejší a schopnejší čo sa týka tvorby pracovných miest, než americká ekonomická filozofia pripúšťa.
Čelný predstavitelia eurozóny si ale podľa všetkého tiež odmietajú priznať pravý stav vecí ohľadom súčasnej krízy. Barroso tvrdí, že euro s krízou nemá čo robiť, situáciu vraj spôsobila zlá ekonomická politika niektorých štátov. Za skutočný problém Európy považuje nedostatočnú politickú vôľu. Je mi ľúto, ale pred zavedením eura sa v Európe podobné hlboké depresie neobjavovali. Všetci vieme, čo sa skutočne stalo:
Zavedenie eura viedlo k masívnemu prílevu kapitálu na juh Európy, potom ale tento peňazovod vyschol. A pretože zadlžené krajiny nemajú vlastnú menu, museli si prejsť extrémne bolestivým procesom vnútornej devalvácie. Ako môže niekto pochybovať o tom, že mena mala rozhodujúcu úlohu? Zdá sa, že niekto skutočne verí tomu, že keby Portugalsko, Grécko či Španielsko malo nejakú nadprirodzenú snahu o reformy, ich ekonomiky by prechádzali boomom aj napriek tomu, že v nich prebieha deflácia a uťahovanie rozpočtov. O tom, že veci sú zlé preto, že je zle uplatňovaná politika, sa asi neuvažuje.