Niet pochýb o tom, že Fed podcenil škody, ktoré v ekonomike napáchala hypotekárna bublina. Medzi rokmi 2006-2008 ani nedokázal správne naplniť svoje povinnosti regulátora. Jeho reakcia na finančnú paniku v rokoch 2008 a 2009 bola ale príkladná a jeho úloha pri vyčistení amerického bankového sektora v roku 2009 bola dôležitá a prezieravá. Rast súvahy Fedu, ku ktorému došlo medzi rokmi 2010-2013, bol potom agresívnejší ako u väčšiny ostatných centrálnych bánk. Prinieslo to pozitíva, ale aj niektoré negatíva.
Ben Bernanke bude tým, kto za uvedené kroky zožne najviac chvály a tiež najviac kritiky. Pokúsim sa osvetliť, prečo podľa môjho názoru konal tak, ako by iní nekonali. Najčastejšie sa tak dialo preto, že na rozdiel od väčšiny jeho predchodcov prišiel do Fedu z akademickej sféry a venoval sa množstvu problémov, ktoré boli pre kroky Fedu počas krízy a po nej kľúčové. Keď bol Bernanke menovaný do čela Fedu prvýkrát, stalo sa módou stavať do čela centrálnych bánk ekonómov a nie bankára. Tento republikán, ktorý ale svoju politickú príslušnosť nehlása všade okolo, bol schopný viesť Fed bez politických tlakov. Tým sa mu podarilo dosiahnuť politický konsenzus dosť silný na to, aby presadil niektoré dôležité monetárne rozhodnutia. Vo svojom poslednom prejave ale aj tak spomenul, že bol prekvapený tým, koľko času musel venovať stretnutiam s členmi Kongresu.
Bernanke je v jadre členom keynesiánskej školy a jednoznačne veril tomu, že v recesii je nutné podporiť dopyt. Pri svojom odchode tak kritizoval Kongres za to, že fiškálnu politiku utiahol v rokoch 2010-2013 príliš rýchlo. V tej dobe ale bola jeho kritika umiernená a keby tomu bolo opačne, republikáni by mu sťažili jeho politiku nekonvenčného uvoľnenia. Zaujímalo by ma, ako by sa situácia vyvíjala v prípade, kedy by na Bernankeho mieste sedel konzervatívnejší John Taylor. Bernanke potom počas svojho pôsobenia na čele Fedu zmenil ekonomické zmýšľanie ohľadom jednej z kľúčových tém našej doby. Už v roku 2002 predniesol významný prejav týkajúci sa deflácie v Japonsku.
Ten predstavoval návod na to, ako sa správať v situácii, kedy sadzby narážajú na nulovú hranicu. Nákupy aktív centrálnou bankou boli pritom ostatnými Keynesianmi odmietané s tým, že ich efekt by bol nevýznamný. Širšiu podporu malo nastavenie inflačného cieľa tak, aby odstránil deflačné tlaky. Bernanke bol nadšeným zástancom cieľov týkajúcich sa sadzieb, jeho prístup síce niekedy vyvolával zmätok na trhoch, všeobecne ho ale môžeme považovať za úspech.
Takzvaná "forward guidance", teda snaha o nastavenie cieľov viazaných na vývoj v ekonomike, predstavovala vrchol Bernankeho snahy o väčšiu otvorenosť a transparentnosť Fedu. O podobné kroky sa v minulých desiatich rokoch snažili aj iné centrálne banky, Fed však dosiahol najväčší pokrok. Bernanke správne pochopil, že tento posun je kľúčový pre to, aby si centrálna banka uplatňujúca nekonvenčnú politiku zachovala svoju nezávislosť. Naopak, jeho záujem o reguláciu sa nikdy nezdal byť silný a jeho prínos v tejto oblasti je obmedzený.
Niekto tvrdí, že Bernanke v podstate zachránil svet tým, že na trhy v roku 2008 uvoľnil vlnu likvidity. Išlo síce o rozhodný a dobre implementovaný krok, podobný ale urobil Mervyn King a dokonca aj Jean Claude Trichet. Podľa môjho názoru je Bernanke jedinečný v tom, ako pomohol dať dohromady americký bankový systém a ako inovatívne nastavil monetárnu politiku po roku 2009. Našiel cestu, ako ju uvoľniť aj potom, čo sadzby klesli k nule, hoci to bolo považované za veľmi zložité. Konečný verdikt nad touto politikou budeme môcť vyniesť vo chvíli, kedy sa bilancia Fedu zase vráti k normálu. Alan Greenspan bol pri svojom odchode z čela Fedu považovaný za "maestra", jeho hodnotenie sa potom ale dramaticky zmenilo. Podobné to môže byť aj u jeho nástupcu v prípade, že sa exit ukáže ako ťažko uskutočniteľný. Teraz tomu tak nie je, ale to najťažšie nás ešte čaká.
(Zdroj: Blog Gavyn Daviesa)