Ak sa pozeráme na posledné štvrťstoročie, nenájdeme v západnej politike veľa fenomenálnych úspechov. Efekt pomoci chudobným krajinám je sporný, intervencie na Blízkom východe sú katastrofou. Jeden významný úspech tu ale predsa len je, a to najmä, ak ho meriame k relatívne nízkym počiatočným očakávaniam. Ide o začlenenie strednej Európy a Pobaltia do EÚ a NATO. Vďaka tomuto projektu si 90 miliónov ľudí užíva relatívne bezpečie a prosperitu. Ide pritom o oblasť, ktorej nestabilita pomohla vyvolať dve svetové vojny.
Namiesto radosti sa ale dnes stáva módnym tvrdenie, že rozširovanie EÚ a NATO bolo chybou. Celý proces je vnímaný ako dôkaz amerického "triumfalizmu", ktorý mal nejakým spôsobom ponížiť Rusko. Celá táto myšlienka je zvyčajne založená na revizionistickom pohľade na históriu, ktorý presadzuje súčasný ruský režim. A je to myšlienka mylná. Rusku v prvom rade nikto nič nesľuboval, nikto s ním neuzatváral dohody, že nedôjde k rozširovaniu NATO. Motiváciou k tomuto rozšíreniu potom nebol žiadny triumfalizmus Washingtonu. Naopak. Poľsko sa snažilo o vstup už v roku 1992 a bolo odmietnuté. Dobre si pamätám nahnevanú reakciu amerického veľvyslanca vo Varšave. Poľsko a ďalšie krajiny ale vytrvali a dôvodom bolo aj správanie Ruska.
Nielenže nedošlo k poníženiu Ruska, naopak sa s ním zaobchádzalo ako so superveľmocou. Prezident Clinton a Bush s jeho zástupcami rokovali ako s reprezentantmi veľmoci, pozývali ich na zasadnutia G8 aj napriek tomu, že Rusko by sa veľkosťou svojej ekonomiky a demokraciou na tieto stretnutia nekvalifikovalo. Na rozdiel od strednej Európy sa ale táto krajina nikdy nesnažila o vnútornú transformáciu smerom k Európe. Namiesto toho tam bývalí dôstojníci KGB vyjadrovali obdiv k Sovietskemu zväzu a vláda bola prerastená organizovaným zločinom. V posledných desiatich rokoch sa k tomu pridávajú snahy o vytvorenie novej ríše. Ide presne o ten vývoj, ktorého sa stredná Európa bála.
Kríza na Ukrajine a možné krízy v NATO nie sú dôsledkom nášho triumfalizmu, ale našej neschopnosti reagovať na ruskú agresívnu rétoriku a výdavky na zbrojenie. Dnes Rusko provokuje a znervózňuje pobaltské krajiny. Rusko sme neponižovali, chybou bolo, že sme podcenili jeho revizionistický a ničivý potenciál. NATO by malo v Európe ďalej plniť svoju pôvodnú funkciu: odrádzať od útoku. Nejde o politiku agresivity, ale obrany. Ak má ale fungovať, musí byť hmatateľná. Vyžaduje investície a podporu celého Západu a najmä USA.
Uvedené je výťahom z "The Myth of Russian Humiliation", autorkou je Anne Applebaum.
Zdroj: The Washington Post