Skupina európskych ekonómov navrhuje reformu Dohody o stabilite a raste, do ktorej by však politici nemali zasahovať. Prezident mníchovského ekonomického inštitútu Ifo Hans-Werner Sinn sa totiž riadi heslom: Horšie než žiadne pravidlá sú také pravidlá, ktoré nikto nedodržiava.
A presne to sa v súčasnosti deje, čo mnohým odborníkom robí vrásky na tvári. Táto dohoda totiž členov Európskej hospodárskej a menovej únie (EHMÚ) zaväzuje na rozpočtovú disciplínu, aby sa neohrozila spoločná mena -- euro. No budúcnosť dohody je ohrozená, keďže politici z najsilnejších krajín eurozóny, Francúzska a Nemecka, sa s maximálnym úsilím snažia uvoľniť jej ustanovenia, predovšetkým najznámejší strop deficitu rozpočtu na úrovni troch percent hrubého domáceho produktu (HDP).
H. W. Sinn spolu s ôsmimi kolegami z celej Európy však varujú, že uvoľnenie paktu v súčasnej situácii výrazne podkope dôveryhodnosť finančnopolitických rozhodnutí. Ekonómovia, ktorí sa vlani spojili v tzv. Európskej ekonomickej poradenskej skupine, vypracovali model pre reformu a záchranu Paktu stability. Svojím návrhom chcú zväčšiť pružnosť dohody, ktorú politici často kritizujú ako tvrdú a skostnatenú. Okrem iného navrhujú, aby krajiny s nízkou zadlženosťou smeli prekročiť spomínanú trojpercentnú hranicu deficitu. Pritom by malo platiť, že čím je nižšia zadlženosť, o to je vyšší povolený deficit. Pre krajinu ako Nemecko, ktorého dlhy dosahujú 62 % HDP, však bude aj naďalej platiť trojpercentný limit. Na druhej strane Holandsko so zadlženosťou na úrovni 50 % HDP by mohlo zvýšiť deficit na 3,5 % HDP a Fínsko (42 %) na 4 % HDP. Podľa týždenníka WirtschaftsWoche krajiny s takmer nulovou zadlženosťou napríklad, Luxembursko, by si tak mohli dovoliť deficit až na úrovni 5 % HDP.
Alternatívnym riešením ekonómov je zachovanie trojpercentnej hranice, no okrem bežného rozpočtu by si štáty s nízkou zadlženosťou mohli vytvoriť tzv. rezervný fond. V nepriaznivých ekonomických časoch, keď sa deficit priblíži k stanovenému limitu, by tak mohli vlády siahnuť do tohto fondu, aby zmiernili dosah poklesu hospodárstva a daňových príjmov či vyšších nákladov na nezamestnanosť. Tieto rezervy, ktoré sa už osvedčili v niektorých štátoch USA a kanadských provinciách, by krajiny mohli financovať prostredníctvom mimoplánových príjmov alebo dokonca úvermi. Tieto návrhy môžu prinútiť vlády viac sporiť v dobrých časoch a rýchlejšie znižovať zadlženosť než doteraz, aby si v nepriaznivých podmienkach vytvorili väčší manévrovací priestor.
Okrem toho sú ekonómovia nespokojní so spôsobom, akým politické machinácie v Bruseli obmedzujú účinnosť Paktu stability. Nemecká vláda tak len vďaka politickému nátlaku mohla docieliť to, že vlani nedostala varovný list Európskej komisie (EK). Niektorí ministri financií sa veľmi ochotne sklonili pred týmto tlakom, keďže podľa H. W. Sinna "dohľad nad finančnou situáciou v jednotlivých krajinách majú práve tí politici, ktorí za ňu zodpovedajú". Východisko vidia ekonómovia v odpolitizovaní celého procesu. Hodnotenie finančnej politiky má byť výlučne vecou EK, teda komisára pre menové otázky Pedra Solbesa, za asistencie nezávislých odborníkov. Aj rozhodnutia o sankciách by sa mali zbaviť politického vplyvu a ekonómovia odporúčajú, aby za ne zodpovedali sudcovia Európskeho súdneho dvora.
StoryEditor