Víkendová schôdzka G7, ktorá sa dnes začína vo Washingtone, bude riešiť najmä hypotekárnu krízu v Spojeých štátoch amerických, ktorá sa rozšírila do celého sveta. Ministri financií členských štátov budú diskutovať najmä o tom, do akej miery kríza zasiahla svetové trhy a ako ich teraz upokojiť. Okrem toho na programe bude aj obchod, reforma medzinárodných finančných inštitúcií, rozvoj, energetika a životné prostredie.
Nedávna búrka na svetových finančných trhoch -- a následná tieseň likvidity a úverov -- ponúka dve otázky: ako sa mohlo stať, že nesplácané sub-prime hypotéky v amerických štátoch Kalifornia, Nevada, Arizona a Florida vyústili do celosvetovej krízy? A prečo systémové riziko v posledných rokoch neklesalo, ale naopak, stúpalo?
Podľa profesora ekonómie z New York University Nouriela Roubiniho by na vine mal byť jav "sekuritizácia". V minulosti si banky ponechávali úvery a hypotéky v účtovných knihách, takže im zostávalo úverové riziko. Takto napríklad v priebehu prepadu cien nehnuteľností v USA na konci 80. rokov prišli na bubon mnohé banky, ktoré pôsobili ako hypotekárni veritelia (stavebné sporiteľne), čo prinieslo bankovú krízu, nedostatok úverov a recesiu v rokoch 1990 -- 1991.
Predpokladalo sa, že systémové riziko -- finančný šok vyvolávajúci prudkú ekonomickú infekciu--, sa sekuritizáciou zníži. Finančná globalizácia znamenala, že banky už aktíva ako hypotéky neviedli v účtovníctve, ale vložili ich do balíčkov cenných papierov postavených na aktívach, a tie boli predané investorom na kapitálových trhoch na celom svete, takže sa riziko rozprestrelo do veľkej šírky.
Kde sa to zvrtlo?
Problémom neboli iba podradné hypotéky. V USA sa tieto ľahkovážne úverové praktiky -- nijaké zálohy, neoverovanie príjmov a majetku tých, ktorí si požičiavajú, hypotéky, pri ktorých sa dočasne splácajú iba úroky, záporná amortizácia, vábenie na prechodne veľmi nízke úrokové sadzby -- evidovali ich v rokoch 2005 -- 2007 pri viac ako 50 percentách všetkých hypoték. Nakoľko sekuritizácia znamenala, že banky neniesli riziko poplatkov za transakcie, prestali sa zaoberať kvalitou svojho požičiavania.
Dokonca v súčasnosti zarába na poplatkoch celý reťazec sprostredkovateľov bez toho, že znášajú úverové riziko. Brokeri teda maximalizujú svoje výnosy tak, že vytvárajú väčšie objemy hypoték, rovnako ako banky, ktoré tieto úvery balia do hypotekárne zabezpečených cenných papierov (MBS). Investičné banky potom zarábajú na poplatkoch za opätovné prebalenie cenných papierov do tranží kolateralizovaných obligácií (CDO), niekedy dokonca opakovane (vznikajú tak CDO obsahujúce CDO).
Ba čo viac, vo vážnom konflikte záujmov boli ratingové agentúry, pretože od správcov týchto inštrumentov brali odmeny. Regulačné orgány sa správali nečinne, pretože regulačnou filozofiou USA bol fundamentalizmus voľného trhu. Naostatok, investori nakupujúci MBS a CDO boli nenásytní a uverili zavádzajúcim ratingovým hodnoteniam. Nemohli robiť ani inakšie, lebo cenu týchto komplikovaných, exotických a nelikvidných nástrojov takmer nebolo možné stanoviť.
Ľahkovážnosť na každom kroku
Rovnako ľahkovážne úverové praktiky prevládli na trhu špekulatívnych odkupov (leveraged buyouts), keď súkromné kapitálové firmy preberajú verejné spoločnosti a obchody financujú s vysokým pomerom zadlženia, na trhu špekulatívnych pôžičiek (leveraged loans), keď banky dávajú finančné prostriedky súkromným kapitálovým firmám, a na trhu obchodovateľných istín viazaných na aktíva, keď banky na veľmi dobré požičiavanie využívajú mimoobligačné programy.
Potom neprekvapuje, že keď explodoval trh podradných hypoték, tieto trhy sa zabrzdili. Pretože nebol známy rozsah strát -- straty z podradných hypoték sa odhadujú na 50 až 200 mld USD, podľa veľkosti prepadu cien domov, čo je tiež neznáma veličina -- a nevedelo sa, kto mal čo vo vlastníctve, nikto neveril nikomu, čo prinieslo nedostatok likvidity.
Tieseň likvidity však nebol jediný problém. Bol tu problém solventnosti. V USA sú dnes v platobnej neschopnosti možno až 2 milióny domácností, a nebudú teda splácať hypotéku. Bankrot zasiahol asi 60 poskytovateľov podradných úverov. Platobná neschopnosť sa blíži k nejednému vlastníkovi domu, a to isté platí pre hedgeové fondy a ďalšie inštitúcie podnikajúce na základe masívnych pôžičiek. Zaostávanie v splátkach bude pribúdať aj v americkom podnikovom sektore -- kvôli prudkému rozpätiu pri firemných obligáciách. Mäkšia menová politika môže posilniť likviditu, ale krízu solventnosti nevyrieši. To má dve príčiny:
1. Obrovskú neistotu pri odhade výšky strát. Čiastočne bude táto veľkosť závisieť od toho, o koľko sa zníži cena domov (o 10 či až 20 percent,). A ešte je neľahké stanoviť ceny exotických inštrumentov, ktoré sú nelikvidné (t.j. že nemajú trhovú cenu).
2. Vďaka sekuritizácii, súkromnému kapitálu, hedgeovým fondom a obchodovaniu mimo burzy sa zhoršila transparentnosť finančných trhov. Táto nepriehľadnosť znamená, že nikto nevie, čo kto vlastní, a to podtína dôveru. Keď konečne v septembri precenili riziko, investori spanikárili a zapríčinili honbu za likviditou a štrajk veriteľov.
Čo robiť?
Ťažko sa bude dať zvrátiť finančná liberalizácia, ale jej negatívne vedľajšie účinky -- okrem iného vyššie systémové riziko -- potrebujú celý rad reforiem. Po prvé -- je potrebné viac informácií a transparentnosti pri komplikovaných aktívach. Po druhé -- komplikované inštrumenty by sa mali obchodovať na burzách, nie na trhoch mimo burzy, a mali by sa štandardizovať, aby pre ne mohli vzniknúť likvidné sekundárne trhy. Po tretie -- potrebujeme lepší dohľad nad finančnou sústavou a jej reguláciu, vrátane regulácie nejasných alebo špekulatívnych finančných inštitúcií podnikajúcich s cudzími peniazmi -- sú to hedgeové fondy, ale aj fondy zvrchovaného majetku. Po štvrté -- je nevyhnutné opäť premyslieť úlohu ratingových agentúr a zabezpečiť silnejšiu reguláciu a konkurenciu. A za posledné -- riziko likvidity by sa malo starostlivo posudzovať na modeloch riadenia rizika, a či už banky, alebo ďalšie inštitúcie by takéto riziko mali lepšie oceniť a riadiť. Väčšinu finančných kríz vyvolávajú nesúlady splatnosti záväzkov.
Tieto zásadné témy by sa mali stať súčasťou agendy ministrov financií G7, aby sa zabránilo vážnej protireakcii voči finančnej globalizácii, a aby sa redukovalo riziko, že búrky na finančných trhoch spôsobia vážne ekonomické škody.