V pololegitímnych voľbách v Nikarague v roku 1984 síce tiež zvíťazil Sandinistický front národného oslobodenia, avšak ten sa dostal k moci už o päť rokov skôr, keď zvrhol Somozovu diktatúru. A keď už v roku 2006 bol konečne znovu zvolený Daniel Ortega, bol už starý Sandinistický front z roku 1979 na nepoznanie.
Salvádorský Národný oslobodenecký front Farabunda Martího (FMLN) vznikol v roku 1980 zlúčením piatich povstaleckých skupín podporovaných Kubou a Nikaraguou. Do prezidentských volieb nominovala reprezentatívneho a príťažlivého kandidáta Mauricia Funesa, a hoci sa jeho desaťpercentný náskok zmenšil na dve percentá pred voľbami, nakoniec Funes bezkonkurenčne zvíťazil.
Konzervatívna strana ARENA, ktorá vládla v Salvádore od skončenia desaťročnej občianskej vojny v roku 1992, urobila na odvrátenie víťazstva FMLN všetko možné a znova sa uchýlila k taktike osočovania protivníka z komunistických sklonov. Podľa nemilosrdne negatívnej kampane strany ARENA by víťazstvo ľavice prinieslo do Salvádora komunizmus, Huga Cháveza a Castra.
Zastrašovacia taktika však tentoraz nevyšla. Ostatné ľavicové politické hnutia a povstalecké skupiny v Latinskej Amerike si z toho očividne môžu vziať ponaučenie. Socialistická strana v Čile, Robotnícka strana v Brazílii, Široký front v Uruguaji, ba dokonca aj Chávez vo Venezuele, PRD v Mexiku a FSLN v Nikarague ukázali, že po rokoch čakania môže ľavica v Latinskej Amerike vyhrávať voľby.
Rozdiel medzi týmito víťaznými ľavičiarmi a salvádorskou FMLN vyjde najavo, len čo staré charakteristiky FMLN ako ozbrojeného hnutia narazia na každodennú realitu vládnutia. Funes nie je povstalecký chasník, čo však neplatí o jeho viceprezidentovi Salvadorovi Sánchezovi Cerenovi a takmer celom vedení FMLN, ktoré tvoria nereformovaní castrovskí povstaleckí vodcovia a kádre. FMLN neovláda Funes, ale oni. Najviac proreformní, najdemokratickejší, najmodernejší a najgeniálnejší predáci FMLN - Facundo Guardado, Joaquin Villalobos, Salvador Samayoa, Ana Guadalupe Martinezová a Ferman Cienfuegos - toho hnutie opustili.
Druhým znepokojujúcim faktorom sú väzby FMLN na Kubu a Venezuelu. Ešte pred rokom musela každého, kto navštívil sídlo FMLN v San Salvadore, aby napríklad urobil interview s jeho generálnym tajomníkom Cerenom, zaskočiť ohromujúca prítomnosť Cháveza: červené košele, červené barety, fotografie tohto venezuelského caudilla, citácie z jeho učenia a úvah.
Chávez pomohol FMLN, keď poskytol starostom tohto hnutia v mnohých častiach krajiny bezplatnú alebo lacnú ropu, a pravdepodobne (hoci sa to nedokázalo) tiež previedol do volebnej pokladnice hnutia peniaze, hoci len v malom množstve. Rovnako kubánska prítomnosť zostáva silná, hoci po nedávnych politických čistkách vyvolaných Raúlom Castrom len ťažko možno určiť, kto pre koho pracuje. Romiro Abreu, ktorý mal v 80. a 90. rokoch Salvádor "na starosti" na kubánskom ministerstve pre Ameriku, je naďalej aktívny, aj keď sa dnes angažuje skôr ako podnikateľ a vysoko postavený štátnik než ako kubánsky operatívec.
Vplyv Kuby na staré vedenie FMLN tak zostáva nezmenený. Kubánske a venezuelské angažovanie sa v politických stranách napríklad v Mexiku alebo Brazílii je síce tiež nesporné, avšak nemusí hrať významnú rolu. Ide o veľké krajiny s obrovskou ekonomikou, kde sprisahanectvo a rozdeľovanie drobných výhod a láskavostí nie sú je účinné. V Salvádore rovnako ako v Nikarague, Bolívii a Ekvádore však vládne iná situácia.
Tretím faktorom, ktorý treba zohľadniť pri analýze, aký typ vládnutia môže priniesť FMLN, je hospodárska kríza deptajúca momentálne Latinskú Ameriku. Zatiaľ nemožno povedať s istotou, či recesia vyprovokuje radikalizáciu ľavice v regióne, čo, ako sa zdá, presadzuje Chávez, alebo či to vyvolá umiernenosť spôsobenú rezignáciou - teda odloženie revolučných cieľov pre nepriaznivé ekonomické podmienky. Čoskoro sa to dozvieme.
Najdôležitejším výsledkom víťazstva FMLN však môže byť jeho vplyv na zvyšok Strednej Ameriky a Mexiko. Honduraský prezident Manuela Zelaya sa skôr z pohodlnosti a demagógie ako vlastného presvedčenia presunul na Chávezovu obežnú dráhu; nikaragujský prezident Daniel Ortega sa na nej pohyboval vždy, rovnako aj ľudia blízki guatemalskému prezidentovi Álvarovi Colómovi. Ak pripojíme k tomuto zoznamu Salvádor, zostanú na juhu mimo ľavicového trendu iba Kostarika a Panama, pričom Mexiko na severe bude čoraz osamotenejšie.
Stredoamerické štáty, samozrejme, nemajú na Mexiko príliš veľký vplyv - platí skôr opak. Mexická ľavica, ktorá už nie je taká slabá ako po porážke v roku 2006, však vždy potrebovala zahraničné vzory. S Chávezom, bolívijským prezidentom Evom Moralesom, Kubou, sandinistami a teraz s FMLN sympatizuje oveľa viac ako s umiernenou ľavicou zvolenou v Čile, Brazílii, Uruguaji a Peru. Funesovo víťazstvo si bude vysvetľovať ako ďalší zárez na pažbe "ľudovej" pušky a ďalší chlp vyšklbnutý z briadky strýka Sama. Zľahčovať historický úspech FMLN na obyčajný akt spravodlivosti alebo predvídateľnú udalosť v maličkom nehybnom rybníku by bolo pochabé.
Jorge G. Castańeda, bývalý mexický minister zahraničia Mexika (2000 - 2003), je svetovo známy profesor politológie a latinskoamerických štúdií na Newyorskej univerzite
Š: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org