Napriek oficiálnej čínskej rétorike o dôležitosti novej globálnej meny, ktorá by nahradila dolár, a flirtom amerických zákonodarcov s klauzulami podľa hesla "kupujte americký tovar" (straší všetkých, nielen Číňanov), nikto nebude chcieť rozhojdávať loďku, ktorá sa už skoro prevrátila. Čína teda naďalej hospodári s veľkými prebytkami obchodu a USA naďalej utrácajú a požičiavajú si.
Krátkodobá stabilita sa teraz zdá istá. Pokiaľ však obchodný a dlhodobý vzťah medzi USA a Čínou nadviaže tam, kde sa pretrhol, čo zabráni návratu tejto neudržateľnej dynamiky, ktorej sme boli svedkami? Veď obrovské zahraničné pôžičky USA boli kľúčovým faktorom vzniku aktuálnej finančnej šlamastiky a nadmerné spoliehanie sa Číny na exportom ťahaný rast zasa zapríčinil jej mimoriadnu zraniteľnosť náhlym prepadom celosvetového dopytu.
V oboch krajinách pomohol gigantický fiškálny stimul dočasne zabrániť ďalším stratám, ale kde je dôležitá zmena? Nebolo by lepšie teraz akceptovať adaptáciu v podobe pomalšieho postkrízového rastu, než sa vmanévrovať do ešte väčšieho zrútenia?
Pravda, americká administratíva i čínske vedenie predniesli niekoľko zmysluplných návrhov na zmenu. Sú však úprimné? Minister financií USA Timothy Geithner predstavil ďalekosiahlu revíziu finančnej sústavy a čínski lídri začínajú uskutočňovať opatrenia na zlepšenie sociálnej siete v krajine.
Obe tieto opatrenia by sa mali výrazne pričiniť o posun amerického i čínskeho obchodného deficitu na udržateľnejšej úrovni. Silnejšia finančná regulácia v USA znamená, že spotrebitelia si nebudú môcť tak ľahko požičiavať a robiť obrovské dlhy z hypoték a kreditných kariet. Čínski spotrebitelia by naproti tomu mohli skutočne začať utrácať väčšiu časť svojich príjmov, ak sa nebudú musieť toľko trápiť s úsporami na zdravotnú starostlivosť, vzdelanie detí a vlastnú starobnú penziu.
Existuje však aj dôvod na obavy. Keďže sa zdá, že svet sa zo súčasnej finančnej krízy vymaňuje, je v ľudskej prirodzenosti podľahnúť nečinnej spokojnosti a domáca politika americko-čínskeho obchodného a finančného vzťahu je hlboko zakorenená. Človeku behá mráz po chrbte pri pomyslení na to, aké ponaučenie si americký finančný sektor vezme, pokiaľ sa po mnohobiliónovej záchrannej injekcii uskutočnia len povrchné, bezzubé reformy. A nezvíťazia v Číne pri rozhodovaní o politike výmenného kurzu opäť pobrežné vývozné záujmové skupiny na úkor chudobných spotrebiteľov vo vnútrozemí?
Ďalším dôvodom na znepokojenie je to, že globálne oživenie je stále krehké. Americkí i čínski predáci bojujú proti kríze nielen mohutnými fiškálnymi stimulmi, ale taktiež hlbokým zásahmi do úverových trhov. Takáto mimoriadna fiškálna štedrosť na účet daňových poplatníkov nemôže pokračovať donekonečna.
Prezident Svetovej banky Robert Zoellick právom varoval, že celý tento masívny dočasný stimul je "kocka hroznového cukru", ktorej účinky sa nakoniec vytratia bez hlbších reforiem. Ako som už dávnejšie vyhlásil, finančné injekcie a fiškálna expanzia budú nakoniec takmer s istotou znamenať vyššie úrokové sadzby, vyššie dane a pravdepodobne infláciu.
Či už v dobrom alebo v zlom, nebude možné vrátiť čas. Americký spotrebiteľ, ktorého nenásytnosť viac než desať rokov pomáhala gradovať rast po celom svete, podľa všetkého konečne prechádza na diétu. Okrem prísnejších úverov budú americké spotrebiteľské výdavky naďalej brzdiť klesajúce ceny domov a vysoká nezamestnanosť.
Úprimne povedané, vyššia miera osobných úspor by v USA nebola zlá. Takmer určite by prispela k zníženiu rizika skorého opakovania finančnej krízy. Samozrejmým kandidátom, ktorý by ich nahradil, sú čínski a ďalší ázijskí spotrebitelia, ktorých ekonomiky sa ako celok tej americkej viac než vyrovnajú. Sú však ázijské vlády ochotné upustiť od svojej merkantilistickej paradigmy? S výnimkou Japonska sa rozhodne nezdá, že by sa ázijskí tvorcovia politík chceli napraviť prechodom na zhodnotenie menového kurzu.
Už od počiatku súčasnej dekády prinajmenej niekoľkých ekonómov (vrátane mňa) upozorňuje, že je nutné zmierniť svetovú nevyváženosť obchodu a bežných účtov, aby sa znížila pravdepodobnosť vážnej finančnej krízy. USA a Čína nenesú za túto nevyváženosťou výhradnú vinu, ale ich vzťah je nepochybne ich jadrom.
Pred krízou sa veľa rozprávalo o. i. a schôdzkach na vysokej úrovni organizovaných Medzinárodným menovým fondom, ale len málo sa urobilo. Teraz sa riziká rozšírili po celom svete. Dúfajme, že tentoraz sa nebude len hovoriť. Pokiaľ americkí a čínski tvorcovia politík namiesto činov podľahnú lákadlu návratu k nevyváženostiam z obdobia pred krízou, korene budúcej krízy porastú ako z vody. A to by nebola dobrá správa pre USA a Čínu, ani pre nikoho ďalšieho.
Š Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Kenneth Rogoff, profesor ekonómie a verejnej správy na Harvardovej univerzite